Pokora ako pravda je ako slobodné šantenie na milosťou zakvitnutej lúke Božích detí

Liturgické čítania na 30. nedeľu v Cezročnom období nájdete na tomto odkaze.

 

Aj v túto nedeľu Ježiš pokračuje v katechéze o modlitbe. Svojich učeníkov všetkých čias chce varovať pred hlboko vžitou pseudo zbožnosťou vtedajších farizejov. Napohľad im nebolo možné nič vyčítať, iba ich obdivovať. Presné zachovávanie komplikovaného zákona, detailné odvádzanie daní na chrám, postenie sa dva dni v týždni navyše sú predsa slušné výkony. Až kým si – pri doslovnom preklade – nevšimneme, ako sa príkladný farizej modlí vlastne k sebe samému. Mýtnik, naopak, je pred Bohom, a to nahý, bez ničoho.  Najmä bez farizejstva a navyše so štyrmi znakmi kajúcnosti: stojí vzadu, nedvíha hlavu ani oči, bije sa v prsia a prosí Boha o zmilovanie.

 

Podľa Ježišových slov je farizejstvo vírusom, ktorého nosičmi sú práve zbožní, najmä najzbožnejší. Teda, zdá sa, práve my, horliví kresťania či zasvätení? Je to ako keby sme vo svojich názoroch či skôr v mimovoľných pocitoch o sebe vyliezli na pomyselný strom a z neho sa dívali na ostatných. No žiť na „strome“ by bolo krúžením okolo seba, živorením bez slobody, bez pravých vzťahov. Je to život v ilúziách: akože pozitívnych o sebe a negatívnych o tých druhých. Zdanlivo na onom „strome“ sa cítime bližšie k Bohu, ale opak je pravdou. Počnúc vtelením náš Boh žije dolu, medzi najmenšími. Netreba k nemu nikam vyliezať.

 

Byť deťmi, a tak vychádzať v ústrety druhým i Bohu

Ježišov učeník sa nestavia pri modlitbe pred zrkadlo, a to ani skutkami. No ak sme úprimní voči sebe vieme, že dostať farizejstvo z našej DNA vlastnými silami je ťažké, ak nie nemožné. Niet inej cesty, ako znovu a znovu v myšlienkach i pocitoch schádzať dolu a každodenne byť v nežnom kontakte so svojou mnohostrannou krehkosťou a prízemnosťou. Krajšie povedané stať sa deťmi, a tak vychádzať v ústrety druhým i Bohu.

 

Na dôvažok nám Ježiš ponúka výklad aj o tom, čo je poníženosť. Že to nie je cítiť sa nad inými, už vieme. Ale nie je to ani zakopávať sa pod zem. Pokora ako pravda je ako slobodné šantenie na milosťou zakvitnutej lúke Božích detí. Veď imúnne voči farizejstvu, a preto tak milé nám a ešte viac Bohu sú len deti.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina.

 

sr. Dáša