Svätá Mária Dominika Mazzarellová

Svätá Mária Dominika Mazzarellová (9.5.1837 – 14.5.1881)

Sviatok: 13. mája

Z krátkych 44 rokov života takmer 20 ich prežila ako aktívna členka laického náboženského združenia Dcéry Nepoškvrnenej, ktoré pôsobilo vo farnosti Mornese. Vďaka vedeniu don Pestarina a spisom teológa Frassinettiho sa vo svojom úsilí o svätosť inšpirovala náukou sv. Alfonza de Liguori, sv. Františka Saleského a sv. Terézie Avilskej. Dievčatá priťahovala ako magnet, lebo bola veselá, duchaplná, pravdivá a plná dobroty. Posledných 9 zrelých rokov bola saleziánka – prvá generálna predstavená. Inštitút spolu s ňou a jej priateľkami založil Don Bosco 5.8.1872. Svoju úprimnú a konkrétnu lásku k Bohu a k blížnym prejavovala hlavne vynaliezavou prácou na spáse a celkovej výchove dievčat a na formácii svojich spolusestier. S donon Boscom mala spoločné presvedčenie o centralite Eucharistie a sviatosti zmierenia a dôverného vzťahu s Máriou ako základu osobného života a aj výchovnej činnosti. Cirkev v procese blahorečenia uznala, že mala mimoriadny dar duchovného rozlišovania. Vynikala tiež duchovným materstvom a darom viesť. Ako zázraky nutné pre proces blahorečenia boli uznané lekársky nevysvetliteľné uzdravenia dvoch talianskych dievčat 4-ročnej Ercoliny Mazzarello, jej rodáčky a 12-ročnej Rosy Bellavita, ktoré sa udiali na jej príhovor. Obe boli prítomné na slávnosti blahorečenia 20.11. 1938 v rímskej bazilike sv. Petra. Nasledovné uzdravenia 45-ročnej saleziánky sr. Maggioriny Avalle a 8-ročnej Carly Ramponi posunuli proces kanonizácie k záveru. 24. júna 1951 v Bazilike sv. Petra pápež Pius XII. vyhlásil Máriu Dominiku Mazzarellovú za svätú. Na slávnosti boli prítomné okrem 3 000 saleziánok, saleziánov, spolupracovníkov a množstva mladých opäť aj dve zázračne uzdravené. Dnes telesné pozostatky spoluzakladateľky Dcér Márie Pomocnice spočívajú neďaleko zakladateľa dona Bosca v turínskej bazilike Márie Pomocnice.Mária Dominika Mazzarellová bola prvorodenou dcérou roľníckej rodiny, ktorá žila v Mornese – severotalianskej dedinke neďaleko Janova. Jej rodičia – Jozef a Magdaléna – sa vyznačovali veľkou pracovitosťou a aj ich deti sa naučili stráviť dlhé hodiny v práci na poli a vo viniciach. Dospievajúca Maìn – ako všetci volali Máriu Dominiku – húževnatá a fyzicky zdatná sa nedala nikdy odradiť od každodennej účasti na svätej omši, hoci to pre ňu znamenalo vstávať pred úsvitom a ísť cez vŕšky do vzdialeného farského kostola. Stala sa členkou združenia Dcéry Nepoškvrnenej, ktoré v roku 1855 na podnet učiteľky Angely Maccagnovej založil miestny kňaz don Pestarino – veľký obdivovateľ teológa Frassinettiho a dona Bosca. Spoločenstvo dievčat malo vlastné pravidlá duchovného života a charitatívnej činnosti. Keď v roku 1860 Mornese napadol týfus, s veľkou obetavosťou sa starali o chorých. Maìn ošetrovala rodinu svojho strýka a podarilo sa jej všetkých zachrániť. Sama sa však nakazila a ocitla sa pred bránou smrti.Napokon vyzdravela, ale následky choroby jej už nikdy nedovolili vrátiť sa k práci na poli. Musela si nájsť iný spôsob života. Vyučila sa za krajčírku a spolu s priateľkou Petronillou založili krajčírsku dielňu pre dievčatá. Bolo to v časoch, keď aj don Bosco zakladal dielne, v ktorých sa chlapci mohli nielen vyučiť remeslu, ale si aj osvojiť kresťanské hodnoty a správanie. Maìn s priateľkami sa snažila o to isté s dievčatami. Don Bosco sám ich dielo z diaľky sledoval a povzbudzoval ich v ňom vytrvať.

V roku 1872 založili Inštitút Dcér Márie Pomocnice, neskôr známy aj pod menom saleziánky. Prvé sestry pochádzali práve z radov Dcér Nepoškvrnenej. Don Bosco pre ne napísal pravidlá a tridsaťpäťročná Mária Dominika bola ich oporou a vzorom, preto si ju sestry zvolili za predstavenú.Prvú komunitu umiestnil v budove, ktorú dal vystavať v Mornese s úmyslom založiť tu školu pre chlapcov, ktorá sa ale nemohla otvoriť. Pre sestry nastali ťažké časy, pretože mornézania to vnímali ako zradu, za ktorú sa odplatili výsmechom, urážkami a odmietaním.Môže sa zdať pozoruhodným, prečo sa don Bosco tak spoľahol na Máriu Dominiku, ktorá mala len chabé vzdelanie a v tom čase ešte nevedela písať. Avšak čas ukázal, že jeho voľba bola správna. Inštitút sa rýchlo rozvíjal a v roku 1877 šesť sestier, ktoré prešli jej kvalitnou saleziánskou formáciou, odchádza do Uruguaja spolu s treťou saleziánskou misionárskou výpravou. V roku 1879 sa komunita na pokyn Dona Bosca presťahovala do väčšieho domu v Nizza Monferrato, kde bolo lepšie dopravné spojenie. Počas života Márie Dominiky odišli ešte dve misionárske výpravy a spolu vzniklo 26 domov – v Taliansku, vo Francúzsku a v Južnej Amerike. Dnes sú sestry prítomné na všetkých piatich svetadieloch. Venujú výchovnej a evanjelizačnej činnosti pre mladých štýlom Preventívneho systému a tiež pôsobia na misiách.

Svätý Ján Bosco

Svätý Ján Bosco (16. 8. 1815 – 31. 1. 1888)

Sviatok: 31. januára

Ján Bosco sa narodil v Becchi (Castelnuovo di Asti) 16. augusta 1815 v roľníckej rodine.
Po smrti otca Františka Bosca sa už ako dvojročný stal sirotou a Margita Occhienová ostala na výchovu Antona, Jozefa a Janka sama. S láskavou vytrvalosťou spojenou s neohraničenou vierou Margita ako múdra vychovávateľka vytvorila zo svojej rodiny domácu cirkev.

Ján už odmala cítil túžbu stať sa kňazom. Rozprával o svojom sne z deviatich rokov, ktorý mu ukázal jeho poslanie: „Buď pokorný, statočný a silný,“ povedala mu vznešená pani žiariaca ako slnko, „to, čo sa teraz deje s týmito vlkmi, ktorí sa menia na baránkov, ty urobíš s mojimi deťmi. Ja ti budem učiteľkou. Príde čas, že všetko pochopíš.“
Už od chlapčenských rokov si Ján začal získavať svojich spolužiakov hrami a kúzlami, ktorým predchádzal tvrdý tréning. Každé jeho vystúpenie sprevádzala práca a modlitba.

Staručký don Calosso ho uviedol do kňazských štúdií, no zároveň sa musel popasovať s mnohými ťažkosťami, dokonca opustiť aj vlastný dom kvôli nezhodám s bratom Antonom, ktorý chcel, aby Ján pracoval na poliach.

Ján ako seminarista v Chieri založil Spolok veselosti, v ktorom boli združení mladíci z mestečka. Za kňaza bol vysvätený v júni v roku 1841. Jeho duchovný vodca don Cafasso mu odporučil, aby si štúdium ešte doplnil v cirkevnom konvikte.

Popritom však don Bosco začal okolo seba zbierať prvých chlapcov a organizoval sviatočné oratórium, ktoré sa spočiatku presúvalo z miesta na miesto, až nakoniec zakotvilo na Valdoccu. Mama Margita, aj keď už bola v pokročilom veku, prijala jeho pozvanie a prišla do Turína, aby mu pomohla s chlapcami. Stala sa pre nich mamou Margitou. Don Bosco začal poskytovať útulok sirotám bez prístrešia. Učil ich práci a láske k Pánovi, spieval, hral a modlil sa s nimi.
Z prvých chlapcov sa stali prví spolupracovníci a začala sa rozvíjať aj jeho výchovná metóda, známa ako preventívny systém. „Buďte s chlapcami, rozumom, vierou a láskavosťou predídete hriechu. Stanete sa svätými a vychovávateľmi svätých. Naši chlapci budú cítiť, že sú milovaní.“ Z prvých spolupracovníkov, aj vďaka pomoci pápeža Pia IX., vznikla kongregácia, ktorá si za svoj cieľ stanovila, že sa bude usilovať o spásu mládeže, a to takým spôsobom, že bude bojovať proti každej chudobe a osvojí si heslo: „Daj mi duše a ostatné si vezmi.“

Mladý Dominik Savio bol prvým ovocím preventívneho systému. Mária Pomocnica, ktorá vždy pomáhala donovi Boscovi v jeho diele, ho obdarila mnohými milosťami, často aj výnimočnými, ba aj peniazmi, ktoré potreboval pre svoje aktivity. Pomohla mu aj pri stavbe baziliky postavenej na jej počesť.
Spolu so svätou Máriou Dominikou Mazzarellovou založil Inštitút dcér Márie Pomocnice, so svojimi dobrodincami a spolupracujúcimi laikmi zase saleziánskych spolupracovníkov.

Spomedzi množstva aktivít, ktoré vykonal počas svojho života, za osobitnú zmienku stojí jeho misionárska horlivosť a angažovanosť v šírení dobrej tlače, najmä cez saleziánsky vestník Bolettino salesiano.

Don Bosco zomrel zodratý od práce ako 72-ročný dňa 31. januára 1888.

Dnes sú saleziáni prítomní po celom svete.

Donovi Boscovi dala Cirkev titul otec a učiteľ mládeže. Pius XI., ktorý ho osobne poznal, ho v roku 1929 vyhlásil za blahoslaveného a na Veľkú noc 1. apríla 1934 za svätého.

Svätý František Saleský

Svätý František Saleský (1567 – 1622)

Sviatok: 24. januára

Svätý František Saleský (1567 – 1622), pastier plný horlivosti a učiteľ lásky, inšpiroval dona Bosca svojím optimistickým humanizmom a totálnou pastoračnou obetou v starostlivosti o duše. V roku 1854 vyhlásil: „Panna Mária chce, aby sme založili kongregáciu. Rozhodol som sa, že sa budeme volať saleziáni. Uchýlime sa pod ochranu svätého Františka Saleského a budeme mať účasť na jeho nekonečnej láskavosti.“ V roku 1854 don Bosco dal prvej skupinke 17 mladých, ktorí túžili nasledovať jeho kroky v práci s mládežou, názov Nábožná spoločnosť svätého Františka Saleského.Svätý František Saleský (pôvod jeho mena je z talianska od sv. Františka z Assisi, ktorého otec nazýval v detstve pre jeho znalosť francúzštiny Francesco-Francúzik) sa narodil taliansko-švajčiarskom pohraničí v Savojsku na zámku Sales 21. augusta 1567. Vyštudoval filozofiu a právo v Paríži. Počas svojho pobytu v Paríži býval v jezuitskom kolégiu a získal aj vynikajúce duchovné vedomosti. Ako 19-ročný pod vplyvom reformácie prekonal krízu viery. Podľa náuky o predurčení bol presvedčený, že bude zatratený. Mal pevnú povahu a krízu prekonal myšlienkou: „Keď už nebudem môcť milovať Boha vo večnosti, chcem ho milovať aspoň tu na svete.“ Po štúdiách v Paríži absolvoval právnickú fakultu v Padove. Ako dvadsaťštyriročný napriek nesúhlasu otca si zvolil kňazskú dráhu. Jeho prvé pôsobisko bolo celkom pod vplyvom kalvinizmu. Nedal sa znechutiť a svojimi listami burcoval k návratu ku kresťanstvu. V roku 1599 pápež vymenoval úspešného misionára ta pomocného a v roku 1602 za diecézneho biskupa v Ženeve. Bol to človek ušľachtilého a prenikavého ducha, učený humanista a veľký duchovný vodca. Všetkým sprístupnil cestu asketiky (Filotea) a ukázal podstatu duchovného života v láske k Bohu (Teotim). Aj v svojom biskupskom úrade bol neúnavným pisateľom a štatistiky hovoria, že napísal okolo 6000 listov. So svätou Janou de Chantal založil a viedol rád Navštívenia. Vyčerpaný apoštolskou činnosťou zomrel 28. decembra 1622. Dnešný sviatok súvisí s prenesením jeho ostatkov do Annecy 24. januára 1623. Za svätého bol vyhlásený v roku 1665, za učiteľa Cirkvi v roku 1871. Pius XI. ho v roku 1923 vyhlásil za patróna tlače a žurnalistov. Na jeho sviatok pápeži vydávajú posolstvo k Svetového dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, ktorý sa slávi na Siedmu veľkonočnú nedeľu.

Na ikonografii je zobrazený sám alebo so sv. Janou Františkou de Chantal. Vedľa svätca často vidíme srdce ovinuté tŕním.

Svätý Jozef Cafasso

Svätý Jozef Cafasso (1811 – 1860)

Sviatok: 23. júna

Don Jozef Cafasso sa narodil neďaleko v Taliansku v Castelnuovo d’Asti 15. januára 1811. Don Bosco ho po prvý krát stretol ešte ako seminaristu v prvom ročníku v Morialde, kde všade bolo plno zábavy, kaukliarov, hier a predstavení, kým on čakal na otvorenie kostola. Neskôr sa stal Don Boscovým duchovným vodcom a pomáhal mu hlavne v namáhavom hľadaní povolania a v prekonávaní mnohých ťažkostí rodiaceho sa oratória.

Spolu s Luigim Gualom viedol kňazský konvikt v Turíne. Taktiež sa staral o duchovnú správu vo väzniciach.
Zomrel v Turíne 23. júna 1860.

So súčastníkmi Don Boscom a Jozefom Cottolengom patrí k trom najznámejším svätcom Turína 19. storočia.

Dlhší profil (pripravil František Kubovič SDB)

Nič nezaložil ani nevybudoval, ale vychoval zakladateľov a budovateľov. Od katedry a zo spovednice formoval majstrov viery, mužov a ženy plných Boha potrebných pre Cirkev jeho čias, ale aj potom. Keď nebol v škole alebo v kostole, bolo ho možné nájsť vo väzení medzi odsúdenými. Jozef Cafasso sa narodil v Taliansku v Castelnuovo d’Asti 15. januára 1811. (štyri roky skôr ako Ján Bosco). Navštevoval mestské školy v rodnom meste a potom odišiel do seminára v Chieri pri Turíne. Don Bosco ho po prvý krát stretol ešte ako seminaristu v prvom ročníku v Morialde, kde všade bolo plno zábavy, kaukliarov, hier a predstavení, kým on čakal na otvorenie kostola. V seminári medzi spolužiakmi nevynikal žiadnymi špeciálnymi schopnosťami, jeho postava bola viac neschopná ako schopná: malá postava, pokrivená chrbtica vďaka posunutým stavcom.

Bolo v ňom ťažko vidieť budúceho veľkého kazateľa, lebo jeho hlas bol veľmi tichý. Kňazom sa stáva už v 22 rokoch s dobrými teologickými základmi. Vstupuje do „Cirkevného konviktu“ v Turíne k teológovi Alojzovi Gualovi, kde si novokňazi prehlbovali teologické štúdiá a oblasť morálky. Okrem toho mali pastoračnú prax v kňazskej službe, tým že pracovali v nemocniciach, útulkoch a väzniciach. Don Cafasso vstúpil do konviktu ako žiak a už z neho nikdy neodišiel, stal sa z neho učiteľ morálky, duchovný vodca a rektor.

Aj keď má slabučký hlas, napriek tomu ho pozývajú kázať na rôzne miesta. Rozpráva veriacim v „misiách“ a kňazom na duchovných cvičeniach. Inšpirovaný morálkou Alfonza z Liguori, so svojou citlivosťou na osobu, vyučuje morálku a snaží sa tak bojovať proti každému druhu jansenistického rigorizmu, ktorý bol v tom čase ešte veľmi rozšírený a mnohých znechucoval v duchovnom živote. Kňazov učil, ako majú predstavovať vieru v pokoji a v dôvere, bez toho, že by porušil nejakú dogmu a ukázal im ako pochopiť neistých a zblúdených.

Mladý Ján Bosco ho pýtal o radu: chcel by ísť na misie, ale tu a tam má veľké množstvo ponúk a úloh… Cafasso odpovedá don Boscovi, ktorý ho neskôr definoval ako „model kňazského života“, jasne a krátko: „tvoje misie sú Turín“. Je to hlavné mesto Piemontu s množstvom mládeže ktorá je opustená, zanedbaná, nevie čítať, písať, je využívaná, nenávidená políciou. A tak mu pomáha v jeho začiatkoch, nájde mu miesto pre jeho prvých chlapcov a bráni ho pred útokmi tých, ktorí ho nechápu.

Chodia sa za ním radiť odchovanci, ktorí sa stali biskupmi a kardinálmi. Niektorí šľachtici mu dali návrh, aby kandidoval do Parlamentu. Jeho odpoveď bola: „Ale pri poslednom súde sa ma Pán opýta či som bol dobrý kňaz a nie dobrý poslanec“.

V Turíne je obľúbený a populárny pre jeho dielo medzi väzňami, ktoré nespočívalo len v návštevách, dobrých slovách a v cigaretách, ale zahŕňalo pomoc rodinám a pomoc po prepustení, aby sa väzni opäť nedostali do ťažkostí. Zahŕňa extrémne dlhé hodiny prežité s odsúdencami na smrť v momentoch beznádeje a na ceste k popravisku. Krehký kňaz sa nikdy neodvráti od zomierajúcich s ktorými sa rozpráva až po šibenicu, pripravený pokľaknúť si vedľa mŕtvych a zahrnúť ich materskými gestami lásky, požehnať ich a do ucha im šepkať posledné slová nádeje a ľútosti.

Zomrel v Turíne 23. júna 1860. So súčasníkmi Don Boscom a Jozefom Cottolengom patrí k trom najznámejším svätcom Turína 19. storočia. Pápež Pius XII ho svätorečil v roku 1947 a vyhlásil ho za patróna väzňov.
Duchovné čítanie

Žiadosť arcibiskupovi

Roku 1840, rok po smrti Luigiho Comolla, som prijal tonzúru a štyri nižšie rády. Bolo to v treťom ročníku teológie.

Hneď potom som začal premýšľať, či by som nemohol študovať cez prázdniny a tak preskočiť jeden rok. V tom čase sa to povoľovalo len veľmi zriedka. Nepovedal som nikomu ani slovo a osobne som zašiel za arcibiskupom monsignorom Fransonim. Požiadal som ho, či by mi nedovolil študovať látku štvrtého ročníka v lete, aby som mohol skončiť päťročné teologické štúdiá v školskom roku 1840-1841. Ako dôvod som udal vek. Mal som už 24 rokov.

Arcibiskup ma prijal láskavo. Pozrel si výsledky mojich doterajších skúšok a dovolil mi to pod podmienkou, že do novembra porobím všetky skúšky za štvrtý ročník. Skúšať ma mal teológ Cinzano, castelnuovský farár.

Za dva mesiace intenzívneho štúdia som sa pripravil, urobil som predpísané skúšky a bol som pripustený k subdiakonátu.Myšlienka, ktorá vzbudzuje strach

Keď sa vraciam v myšlienkach k tomuto rozhodnému kroku svojho života, som presvedčený, že som nebol dostatočne pripravený. Chýbali mi daktoré potrebné pozitívne vlastnosti. Keďže som nemal nikoho, kto by sa bol priamo staral o moje povolanie, šiel som sa poradiť s don Cafassom. Povedal mi, aby som sa nebál a šiel ďalej a dodržal svoje slovo.

Na desať dní som sa utiahol do turínskeho misijného domu, aby som si tu v tichosti vykonal duchovné cvičenia. Urobil som si všeobecnú spoveď, preskúmal som celý svoj život, aby som sa mohol spýtať spovedníka, či som súci zaviazať sa navždy. Túžil som ísť ďalej, no chvel som sa pri myšlienke, že sa mám zaviazať na celý život. Preto som sa nechcel rozhodnúť vykročiť na cestu kňazstva bez úplne pozitívneho odporúčania spovedníka.

Od tej chvíle som sa usiloval zo všetkých síl zachovávať don Borelovu radu: «Povolanie sa zachováva častým prijímaním a v tichom sústredení pred Pánom. Tu sa formuje pravý kňaz.»
Vrátil som sa do seminára a dal som sa zapísať do piateho ročníka. Bol som vymenovaný za asistenta. Bola to «najvyššia funkcia», akú môže zastávať úbohý klerik.

19. marca 1841 som prijal diakonát a 5. júna som bol vysvätený za kňaza. Deň, keď som mal definitívne opustiť seminár, bol dňom smutným. Predstavení ma mali radi a dávali mi to najavo pri každej príležitosti.
Veľmi dobre som vychádzal so svojimi spoločníkmi. Môžem povedať, že som žil pre nich a oni pre mňa. Keď bolo treba dakoho oholiť, keď dakto potreboval kňazský biret alebo dačo zošiť alebo zaplátať, vždy sa obrátil na mňa.

Odchod z tohto domu, kde som prežil šesť rokov svojho života, kde som dostal výchovu a vzdelanie a nadobudol kňazského ducha a kde som bol zahŕňaný prejavmi dobroty a lásky, ma stál veľmi mnoho.Prvá svätá omša

Za kňaza som bol vysvätený 5. júna 1841 v sobotu pred sviatkom Najsvätejšej Trojice. Prvú omšu som celebroval v kostole svätého Františka Assiského. Asistoval mi don Cafasso. Túžobne ma očakávali v rodnom kraji, kde už dlhé roky neboli kňazské primície, ale dal som prednosť Turínu pred rozruchom. Tento deň môžem nazvať najkrajším dňom svojho života.Tri odmietnuté platy

Koncom 1841 leta som dostal ponuku na tri miesta. Jedna vznešená rodina z Janova ma pozývala za rodinného učiteľa. Ponúkala mi ročne tisíc lír. Moji krajania z Morialda ma žiadali, aby som ostal medzi nimi a prijal miesto kaplána. Zabezpečili mi dvojnásobný plat. A ponúkali mi aj miesto zástupcu farára v Castelnuove.

Prv než by som sa bol rozhodol, zašiel som do Turína poradiť sa s don Cafassom, ktorý bol už dakoľko rokov mojím radcom vo veciach duchovných i hmotných. Tento svätý kňaz si to všetko vypočul, zvážil ponuky dobrých platov, naliehanie príbuzných i priateľov aj moju veľkú vôľu pracovať a bez váhania mi povedal:
– Neprijímajte nič, ale príďte do Cirkevného konviktu. Potrebujete si doplniť svoju formáciu štúdiom morálky (vedy, ktorá učí kresťansky žiť) a kazateľstva. Ochotne som prijal radu a 3. novembra som prišiel do konviktu.Konvikt

V Cirkevnom konvikte sme sa učili byť kňazmi. V seminároch sa dával veľký dôraz na štúdium právd viery a na debaty prehĺbiť sa v nich. Morálka sa obmedzovala na najťažšie a nejasné problémy. V konvikte sa seminárne štúdium dopĺňalo. V rozvrhu bolo rozjímanie, duchovné čítanie, dve prednášky denne (z morálky), prednášky z kazateľstva, čas na sústredenie a uvažovanie. A bol tu aj čas a možnosť študovať a čítať dobrých autorov.

Konvikt viedli dve osoby, vynikajúce múdrosťou i svätosťou. Bol to teológ Luigi Guala a don Giuseppe Cafasso.«Vidím množstvo chlapcov, ktorí čakajú, že im pomôžem»
Po troch rokoch prípravy prišla hodina rozhodnúť sa pre dajakú kňazskú prácu v živote turínskej cirkvi.

Don Giuseppe Comollo, starý a oslabnutý Luigiho strýko, farár v Cinzane, požiadal arcibiskupa, aby ma poslal do jeho farnosti za ekonomického správcu. Pre vek a chatrný zdravotný stav na tú prácu už nestačil. Arcibiskup súhlasil. Don Guala mi nadiktoval list, v ktorom som sa arcibiskupovi Fransonimu poďakoval, ale ponuku som neprijal. Don Guala s don Cafassom mi pripravovali iné pole apoštolátu.

Raz ma don Cafasso zavolal do svojej pracovne a povedal mi:
– Končíte svoje štúdiá. Treba sa dať do práce. Na Pánovom poli je mnoho pracovných príležitostí. Čo vás najväčšmi priťahuje?
– To, čo mi poradíte.
– Momentálne sú tu tri možnosti: miesto zástupcu farára v Buttigliera d’Asti, miesto profesora morálky v konvikte a miesto riaditeľa malej nemocnice, ktorá sa stavia vedľa Útulku. Čo si vyberiete?
– Čo pre mňa uznáte za najvhodnejšie.
– K čomu z toho máte najväčší sklon?
– Mojím sklonom je zaoberať sa s mládežou, však to viete. Rozhodnite, ako chcete. Vo vašej rade budem vidieť božiu vôľu.
– Na čo teraz myslíte? Čo vidíte vo svojej fantázii?
– Zdá sa mi, že som medzi množstvom chlapcov, ktorí čakajú, že im pomôžem.
– Tak iďte na pár týždňov na prázdniny. Keď sa vrátite, poviem vám, kam ste určený.
Po prázdninách uplynulo dakoľko týždňov a don Cafasso nič. A mlčal som aj ja.
– Prečo sa nepýtate, kam ste boli určený? – povedal mi raz.
– Lebo chcem plniť božiu vôľu, kedy a kde mi naznačíte. Sám nechcem do toho nijako zasahovať.
– Tak sa zbaľte a choďte k don Borelovi do Útulku. Budete riaditeľom malej nemocnice svätej Filomény a budete pracovať aj v Útulku. Medzitým vám Boh ukáže, čo máte robiť pre mládež.
(Úryvky sú z knihy Spomienky Jána Bosca)

Blahoslavená Laura Vicuña

Blahoslavená Laura Vicuña

Sviatok: 22. január

Patrónka obetí zneužívania

Laura sa narodila v hlavnom meste Chile (Santiago de Chile) vo váženej rodine čílskeho aristokrata Josého Dominga a jeho ženy Mercedes Piño. V príbuzenstve mali prvého arcibiskupa Santiaga de Chile Emanuela Vicuñu. V tom čase v Chile zúrila občianska vojna. Rodičia preto museli aj s deťmi ujsť z mesta. Odišli do Ánd. Roku 1893 otec náhle zomrel. Krátko nato sa narodila Laurina sestra Júlia. Rodina sa ocitla v zložitej finančnej situácii. Laurina matka sa snažila zarábať na živobytie ako dámska krajčírka. V roku 1899 sa rozhodla emigrovať do Argentíny aj s oboma dcérami. V meste Neuquén si našla miesto v hosteli Manuela Moru. Ten navrhol Mercedes, aby dali Lauru do školy v Juníne de los Andes, ktorú prevádzkovali rehoľné sestry Dcéry Panny Márie Pomocnice. Tam sa v Laure rozvinula veľká túžba po duchovných veciach. V roku 1901 po prvý krát prijala Eucharistiu. Táto udalosť v nej podnietila neuhasiteľnú lásku k Ježišovi Kristovi. Do denníka si napísala: „Bože môj, daj mi život lásky, ponižovania a obety.“ Veľmi veľa času trávila v školskej kaplnke v modlitbou na perách. O svojich najhlbších túžbach a zážitkoch sa zverovala svojej priateľke Mercedes Vere. Požiadala aj o vstup do rehole, no pre jej nízky vek ju neprijali. Počas letných prázdnin v roku 1902 sa Manuel Mora pokúsil dvakrát Lauru zviesť. Keďže ho odmietla, prestal ju finančne podporovať a ona tak nemohla pokračovať v štúdiu. Rehoľné sestry jej však vyšli v ústrety a štúdiá jej ďalej poskytovali zdarma. Lauru veľmi trápil nemravný život jej matky s Manuelom Morom. Každý deň sa modlila za jej duchovné uzdravenie a prosila Boha, aby jej dal dosť síl opustiť Manuela. V roku 1902 na podnet Ježišových slov „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov“ (Jn 15,13), v modlitbe ponúkla svoj život za matkin. Laurine slová boli vypočuté. O nejaký čas ochorela na tuberkulózu. Niekoľko mesiacov trpela a stále sa modlila za svoju matku. Matka jej pred smrťou sľúbila, že odíde od Manuela Moru a vráti sa k Bohu. Laurine poslanie sa skončilo. Zomrela 22. januára 1904, nemala ešte ani 13 rokov. Hneď na druhý deň pri mŕtvom tele svojej dcéry dodržala mama Mercedes svoj sľub a zmierila sa s Bohom. Lauru pochovali v Nequéne. V 50-tych rokoch 20. storočia začal kanonizačný proces. V tom čase boli Laurine pozostatky prenesené do mesta Bahía Blanca v južnej Argentíne. Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež sv. Ján Pavol II. v roku 1988.

Svätý Dominik Savio

Svätý Dominik Savio (1842 – 1857)

Sviatok: 6. mája

Dominik sa narodil 2. apríla 1842 v San Giovanni di Riva, neďaleko Chieri v provincii Turín. Vychovávaný v rodine, ktorá žila pre naozajstné hodnoty, už od malička prekvapoval svojou ľudskou a kresťanskou vyspelosťou. Ako malý miništrant aj v zime čakal na kňaza pred zamknutým kostolom. Bol stále veselý. Jeho prístup k životubol naozaj hlboký, čo dokazuje aj jeho malý „životný projekt“, ktorý si iba ako sedemročný zapísal do zošita v deň svojho prvého svätého prijímania: „Budem sa často spovedať a na prijímanie pôjdem vždy, keď mi to spovedník dovolí. Budem svätiť zasvätené sviatky. Mojimi priateľmi budú Ježiš a Mária. Radšej zomrieť, ako zhrešiť.“Keď mal dvanásť rokov, stretol dona Bosca a požiadal ho o prijatie do turínskeho oratória, pretože veľmi túžil stať sa kňazom. Don Bosco bol príjemne zaskočený: „Zdá sa mi, že je tu dobrá látka.“ Dominik mu na to odpovedal: „Ja budem látka a vy teda buďte krajčír.“Po prijatí do oratória poprosil dona Bosca, aby mu pomohol stať sa svätým. Skromný, vždy pokojný a radostný, veľmi usilovný pri plnení si študentských povinností, na vyučovaní náboženstva, pri posluhovaní chorým, pri uzmierovaní roztržiek, ochotný kedykoľvek pomôcť spolužiakom…Novým kamarátom v oratóriu hovoril: „Pochopte, naša svätosť spočíva v tom, že sme veľmi veselí. Iba sa usilujeme vyhýbať sa hriechu ako veľkému nepriateľovi, ktorý nás okráda o Božiu milosť a o pokoj srdca, a presne si plníme svoje povinnosti.“Vďaka vernosti svojmu projektu, podporenému častým pristupovaním k sviatostiam a synovskou oddanosťou Panne Márii, ho Boh v jeho radostnom sebadarovaní zahrnul mnohými darmi a charizmami.Keď 8. decembra 1856 Pius IX. vyhlásil dogmu o nepoškvrnenom počatí Panny Márie, Dominik sa zasvätil Panne Márii a začal rýchlo napredovať vo svätosti. V roku 1856 spolu s niekoľkými priateľmi založil apoštolskú Družinu Nepoškvrnenej.Mama Margita raz povedala svojmu synovi, donovi Boscovi: „Máš veľa dobrých chlapcov, ale nikto sa v kráse a dobrote srdca nevyrovná Dominikovi.“ A zdôvodnila to takto: „Stále ho vidím modliť sa, zostáva v kostole aj vtedy, keď iní už vyšli. Každý deň si cez prestávku nájde čas na krátku poklonu Ježišovi v Najsvätejšej sviatosti… V kostole sa správa ako anjel v nebi.“Dominik Savio zomrel 9. marca 1857 v Mondoniu. Don Bosco krátko na to napísal jeho životopis a zakaždým, keď ho čítal, rozplakal sa. Jeho telesné pozostatky sú uložené v Bazilike Márie Pomocnice v Turíne.Sviatok Dominika Savia slávime 6. mája. Pius XI. ho definoval ako „vzrastom malého, ale duchom veľkého obra“. Je patrónom miništrantov i nastávajúcich mamičiek a každý rok je zaznamenaný prekvapujúci počet vyprosených milostí na jeho príhovor.

Modlitba
Svätý Dominik Savio,
pomôž nám spoznať Božiu lásku,
aby sme našli silu žiť úplne pre Ježiša
a zanechať hriech. Daj, aby sme sa
s pomocou Panny Márie naučili
plniť si svoje povinnosti, trpezlivo
zušľachťovať svoju povahu
a odvážne sa angažovať pre dobro
druhých. Nech takto objavíme spolu
s tebou pravú radosť a staneme sa
šťastnými tu i vo večnosti. Amen.

Blahoslavená Mária Troncatti

Blahoslavená Mária Troncatti

Sviatok: 25. august

Narodila sa 16. 2. 1883 v Corteno Golgi (Taliansko). Rástla šťastná a pracovitá v početnej rodine, medzi prácou na poli a starostlivosťou o súrodencov, v priaznivej klíme, ktorú vytvárala láskavosť jej rodičov. Snaživá vo farskej katechéze a v prijímaní sviatostí, adolescentka Mária dozrela v hlbokom kresťanskom cite, ktorý ju otvoril rehoľnému povolaniu. Z poslušnosti otcovi a p. farárovi však počkala, kým bude staršia, aby potom požiadala Inštitút dcér Márie Pomocnice o zloženie prvej profesie, čo sa stalo realitou v r. 1908 v Nizze Monferrato.Počas prvej svetovej vojny (1915-1918) sr. Mária absolvovala vo Varazze kurzy zdravotníckej pomoci a pracovala ako ošetrovateľka červeného kríža vo vojenskej nemocnici: skúsenosť, ktorá sa ukáže ako vzácna v priebehu jej dlhej misionárskej aktivity v amazonských pralesoch ekvádorského východu. V skutočnosti do Ekvádoru pricestovala v r.1922, kde bola poslaná medzi domorodcov Šuar, kde s ďalšími dvoma spolusestrami začala ťažkú prácu evanjelizácie uprostred rizík každého druhu, nevynímajúc tie, ktoré spôsobujú živočíchy z pralesa, či rozvírené rieky, ktoré treba prebrodiť, prejsť ponad ne pomocou krehkých mostov z lián, prípadne aj na pleciach indiánov. Macas, Sevilla Don Bosco, Sucúa sú niektoré zo „zázrakov“ doteraz kvitnúcich, vďaka činnosti sr. Márie Troncattiovej: zdravotníčky, chirurgičky a ortopédky, zubárky a anestéziologičky…ale predovšetkým katechétky a evanjelizátorky, bohatej na nádherné zdroje viery, trpezlivosti a bratskej lásky.Jej práca na podporu šuarskej ženy kvitne v stovkách nových kresťanských rodín, tvorených prvý raz na základe osobnej slobodnej voľby mladomanželov. Sr. Mária zomrela tragicky pri leteckom nešťastí v Sucúa 25. augusta 1969. Svoj život obetovala za zmierenie kolonizátorov s domorodcami. Jej telesné pozostatky odpočívajú v Macas, v Provincii Morona (Ekvádor).

Modlitba
Otče, ty si zažal v srdci sr. Márie Troncatti činnú lásku,
ochotnú stráviť sa bezo zvyšku pre dobro každého človeka;
daruj nám milosti, o ktoré ťa na jej príhovor prosíme,
a urob nás schopnými napodobňovať jej vieru a jej srdce horiace láskou k tebe a k blížnemu.
Skrze Krista, nášho Pána. Amen!

Blahoslavená Euzébia Palominová Yenes

Blahoslavená Euzébia Palominová Yenes

Sviatok: 9. február

Euzébia Palominová-Yenesová sa narodila 15. decembra 1899 v Cantalpine, ktoré sa nachádza v provincii Salamanka na východe Španielska. Rodina Augustína Palominu, opravdivo veriaceho človeka, bola veľmi chudobná. V niektorých obdobiach roka bola Euzébia so svojím otcom nútená chodiť po žobraní po okolitých dedinách, robili to však naozaj s jedinečnou radosťou a vierou. Počas tých dlhých ciest Augustín vysvetľoval svojej dcére katechizmus a ona bola dychtivá po spoznaní tajomstiev Ježiša. Euzébia vyrastala v rodine, kde všetci pracovali, modlili sa a chceli si dobre.

Deň prvého svätého prijímania prežila Euzébia veľmi intenzívne. Hneď nato odišla slúžiť do jednej bohatej rodiny. Nepodľahla pokušeniam dospievania a na prvé miesto stále kládla svojho priateľa Ježiša. Neskôr ju poslali na Salamanku – najprv robila pestúnku, potom asistentku v nemocnici. Veľmi túžila stať sa rehoľnou sestrou. Jedného dňa pri okopávaní našla medailu Márie Pomocnice. Krátko nato ju istá tajomná kamarátka zaviedla do oratória sestier.

Tie ju nabádali, aby tam zostala a pomáhala im. Zvláštne, ale kuchyňa sa pre mnohé chovanky stala miestom, kam chodili vyhľadávať kuchárku – nebola síce vzdelaná, no vždy mala pre ne pekné slovo.
Keď prišla na Salamanku vikárka predstavenej saleziánok, Euzébiu prijali medzi postulantky. Noviciát absolvovala v Barcelone, kde svojou pokorou a úsmevom bola príkladom a povzbudením pre ostatné novicky. V roku 1924 zložila prvé sľuby a stala sa dcérou Márie Pomocnice. Predstavené ju poslali do Valverde del Camino, aby tam pôsobila ako kuchárka a pomocníčka. Svoju pravidelnú každodennú službu začala žiť výnimočne horlivo, tak ako to chcel don Bosco, a Pán ju popritom naplnil mnohými darmi.

Aj tu sa okolo nej točili dievčatá, ktoré očarila jej duchovná príťažlivosť. Začala pracovať v oratóriu. Seminaristi, dospelí i kňazi ju žiadali o radu, pretože ich povzbudzoval jej duch modlitby a presvedčivej viery. Šírila úctu k svätým Ježišovým ranám a takzvanému „mariánskemu otroctvu“ podľa svätého Alojza M. Grigniona z Montfortu.

Rozpráva sa o mnohých zázračných udalostiach, ktoré sa udiali počas života Euzébie. Aj ona, podobne ako don Bosco, mala od Pána dar proroctva. Predpovedala španielsku občiansku vojnu a svoj život obetovala za Španielsko. Keď sa začala cítiť zle, direktorka – sestra Carmen Morenová, neskôr mučeníčka a blahoslavená, sa o ňu starala a spisovala jej myšlienky. Sestra Euzébia jej predpovedala mučenícku smrť.

Pred smrťou zakúsila momenty extázy a videnia. Pred Pána do večnosti predstúpila 10. februára 1935. Dňa 25. apríla 2004 ju Ján Pavol II. vyhlásil za blahoslavenú. Jej pozostatky sa nachádzajú vo Valverde.

Blahoslavená Mária Romerová Menesesová

Blahoslavená Mária Romerová Menesesová

Sviatok: 7. júla

Narodila sa 13. januára 1902 v bohatej rodine doktora Félixa Romero Meneses. Keď mala dvanásť rokov, vstúpila do kolégia dcér Márie Pomocnice v Granade. Celý život ju charakterizovali dve vlastnosti: vedela byť spokojná a šťastná v hocijakom kútiku, všade, kam ju poslali a dokázala udržiavať tajuplný, živý kontakt s Bohom. V osemnástich rokoch odišla do San Salvadora, aby absolvovala postulantát, a o rok prijala rúcho dcér Márie Pomocnice. Po dvoch rokoch noviciátu Mária ako 21-ročná zložila rehoľné sľuby. Dcéra z bohatej rodiny sľúbila Pánovi chudobu, pekné dievča, ktoré by si aj sto chlapcov prialo mať za manželku, zložilo sľub čistoty, a mladá žena, ktorú by sluhovia s radosťou poslúchali, sa sama zaviazala sľubom poslušnosti. Predstavené potom poslali 29-ročnú sestru Máriu do San José v Kostarike, kde mala pôsobiť ako učiteľka hudby a maľby v kolégiu pre dievčatá z predmestí, ktoré boli bez práce a budúcnosti. Keď tam prišla, ešte nevedela, že chudobné dievčatá a ich rodiny, ktoré sa tiesnia v barakoch na periférii, budú 48 rokov, až do jej smrti, jej novou vlasťou. Sestru Máriu Romerovú Menesesovú si Boh povolal 7. júla 1977.

Za blahoslavenú ju vyhlásil pápež Ján Pavol II. 14. apríla 2002.

Blahoslavená Alexandra da Costová

Blahoslavená Alexandra da Costová (1904 – 1955)

Sviatok: 13. októbra

Blahoslavená Alexandra da Costová, saleziánska spolupracovníčka, sa narodila 30. marca 1904 v Balasare v Portugalsku. Matka ju spolu s jej sestrou Diolindou vychovávala v kresťanskom duchu. Alexandra zostala doma do siedmich rokov. Potom ju poslali do Póvoa do Varzim do služby v rodine jedného stolára, aby mohla navštevovať základnú školu, ktorá v tom čase v Balasare nebola. Po návrate do Balasara pracovala ako roľníčka. Vďaka svojej veľmi živej, vtipnej a citlivej povahe ju často vyhľadávali jej priateľky.

Ako štrnásťročná vyskočila z okna do záhrady pri ich dome, aby si zachránila svoju čistotu pred žiadostivosťou istých ľudí so zlými úmyslami. Po piatich rokoch, čo si pri tomto páde porušila chrbticu, zostala úplne nehybná. To ju donútilo byť na lôžku viac ako tridsať rokov.

Starala sa o ňu jej staršia sestra. Prosila o milosť uzdravenia, ale Mária jej vyprosila inú milosť – aby dokázala prijať utrpenie a vedela ho obetovať za spásu duší. Účasť na saleziánskej charizme v jej trpiteľskej forme, ktorú prežíval aj don Beltrami, don Czartoryski, don Variara a sestra Eusebia, inšpiruje aj Alexandru. Ponúkne sa ako obeť Kristovi za obrátenie hriešnikov a pokoj vo svete: „Nemám žiadny iný cieľ okrem toho, aby som vzdala slávu Bohu a pomohla spasiť duše.“

Štyri roky (1938 – 1942), prekonajúc stav trvalej paralýzy, nezišla z lôžka a 182-krát znovu a znovu každý piatok tri dlhé bolestné hodiny prežívala utrpenie Krista. Žiadala o možnosť zasvätiť svet Nepoškvrnenému srdcu Panny Márie a Svätý Otec Pius XII. jej ju aj udelil (31. októbra 1942).

Od 27. marca 1942 až do svojej smrti – trinásť rokov a sedem mesiacov – neprijala žiaden nápoj ani iný druh jedla ako každodenné sväté prijímanie. Túto nevysvetliteľnú udalosť vedecky potvrdili rôzni lekári, neraz aj spôsobom, ktorý bol pre Alexandru veľmi ponižujúci. Bola veľkou mystičkou. V spojení s Ježišom vo svätostánkoch po celom svete zažívala extázy a zjavenia.

Pán chcel, aby jej druhým duchovným vodcom bol salezián don Umberto Pasquale, ktorý uchoval jej cenný denník. Alexandra súhlasila a zároveň sa stala saleziánskou spolupracovníčkou. Vravievala: „Cítim veľkú jednotu so saleziánmi a spolupracovníkmi z celého sveta. Koľkokrát upieram svoj pohľad na diplom príslušnosti k spolupracovníkom a v spojení s nimi obetujem svoje bolesti za spásu mladých! Milujem kongregáciu. Milujem ju veľmi a nikdy na ňu nezabudnem ani tu na zemi, ani v nebi.“

Tisícky ľudí prichádzali k jej lôžku, aby sa konfrontovali s jej slovami. Dňa 13. októbra 1955 zomrela v Balasare, kde je aj pochovaná otočená smerom k svätostánku. Prichádzajú ju sem navštíviť zástupy pútnikov. Za blahoslavenú ju vyhlásil Svätý Otec Ján Pavol II. dňa 25. apríla 2004 v Ríme.

Blahoslavená Magdaléna Moranová

Blahoslavená Magdaléna Moranová (1847 – 1908)

Sviatok: 5. november

Magdaléna Katarína Moranová sa narodila 15. novembra 1847 v Chieri v turínskom kraji. Keď mala osem rokov, prišla o otca Františka a začala pomáhať mame v práci. K štúdiu sa vrátila vďaka svojmu strýkovi kňazovi. V škole pomáhala pani učiteľke s najmenšími deťmi.
Medzitým sa po prvý raz stretla s donom Boscom, ktorý sa práve zastavil v Buttigliere di Asti. Magdaléna bola povolaná k tomu, aby vyučovala, a ako sedemnásťročná získala diplom učiteľky. V devätnástich rokoch začína vyučovať v Montaldo Torinese. Svoju prácu vykonávala štrnásť rokov usilovne, odborne a popritom nadobudla rešpekt a úctu celej dediny. Potom, ako sa Magdaléna po dlhom čase poradila so svojím duchovným vodcom a ako zo svojich úspor kúpila dom svojej matke, išla sa porozprávať s donom Boscom. Ten ju poslal do Mornese, kde ju radostne prijala matka Mazzarellová.
Hneď začala učiť. V roku 1880 sa zasvätila Bohu večnými sľubmi a od Pána si prosila milosť, „aby zostala nažive, kým nedosiahne svätosť“. V roku 1881 na žiadosť arcibiskupa z Katánie poslali Magdalénu do Trecastagni, aby tam viedla nové dielo, kde pôsobili tri učiteľky. Tri roky riadila, vyučovala, prala, varila. Bola katechétkou, ale predovšetkým svedčila, a to až do takej miery, že dievčatá začínali búchať na dvere a žiadali: chceme byť také ako ona! Po roku prestávky v Turíne, kde bola direktorkou domu sestier FMA na Valdoccu, ju opäť poslali na Sicíliu ako vizitátorku, direktorku a magisterku noviciek.
Mala za úlohu zakladať nové domy a formovať sväté sestry. Neprestajne mala „jeden pohľad upretý na zem a desať smerom do neba“, otvárala školy, oratóriá, internáty a laboratória vo všetkých častiach ostrova. Výsledkom horlivého pôsobenia Magdalény Moranovej a ducha spoločenstva, ktorý sa okolo nej vytvoril, boli početné nové povolania.
Jej mnohoraký apoštolát ocenili a podporili aj biskupi. V Katánii jej zverili celé katechetické dielo, zakladanie nových oratórií a internátu učiteľského ústavu. Prechovávala veľkú úctu k sv. Jozefovi a Márii Pomocnici, ktorí ju sprevádzali v jej apoštoláte. Do novozaložených diel sa jej podarilo verne inkulturovať charizmu dona Bosca a preventívneho systému.
V dôsledku nádorového ochorenia dňa 26. marca 1908 sestra Moranová v Katánii zomrela. Vtedy už bolo na Sicílii 18 domov, 142 sestier, 20 noviciek a 9 postulantiek. Ján Pavol II. ju v tom istom meste, kde zomrela, dňa 5. novembra 1994 vyhlásil za blahoslavenú. Jej telesné pozostatky sú uložené v Alì Terme (Katánia).

Na duchovné čítanie

Domček a povolanie
V roku 1877 Magdaléna odovzdala svojej matke dar, ktorý jej už dávno túžila darovať – domček s ovocnou záhradou, vinicou a pozemok na obrábanie. Podarilo sa jej to tak, že dala dokopy všetky úspory za dvanásť rokov vyučovania. A konečne našla aj odvahu prezradiť jej svoju túžbu, ktorú nosila v srdci už veľmi dávno, a to stať sa rehoľnou sestrou. Matka ju vyobjímala za dar, no keď počula o jej rozhodnutí, rozplakala sa. Dala jej požehnanie, ale srdce jej krvácalo.
Dcéry kresťanskej lásky aj dominikánky ju slušne odmietli. Podľa pravidiel totiž nemohli prijať nijakú žiadateľku, ktorá už dovŕšila 30 rokov. V roku 1878, keď bola Magdaléna v Turíne, zašla za donom Boscom. Po niekoľkých slovách svätec pochopil, akú výnimočnú ženu priviedla Panna Mária do jeho mladej rehoľnej rodiny dcér Márie Pomocnice. Ani sa nepýtal na vek a s radosťou ju prijal. Magdaléna sa vrátila natešená a Lucii, prvej priateľke, ktorú stretla, povedala:
„Pôjdem k saleziánkam. Budem patriť medzi rehoľníčky dona Bosca. Nie si rada?“
Lucia nevedela, či má byť rada. Celkom iste sa však z toho netešili obyvatelia Montalda. Pán farár so svojou obvyklou úprimnosťou vyhlásil:
„Keby nám vzali pána kaplána, utrpeli by sme menšiu škodu.“
Magdaléna prišla do Mornese ako 31-ročná a k dispozícii mala ešte 30 rokov, do služby teda ponúkla polovicu svojho života. Využila ho naplno, ako keď strapec hrozna vytlačíme do poslednej kvapky.
K sestrám v Mornese vstúpila 15. augusta 1878. Duchovné cvičenia kázal don Bosco a prvým dcéram Márie Pomocnice povedal:
„Je vás málo, ale to sa zmení. Budete mať toľko chovaniek a postulantiek, že nebudete vedieť, kde ich umiestniť.“
Matka Mazzarellová si ju hneď od začiatku vážila a tak to bolo až do konca. Magdaléna však zažila veľké prekvapenie. Zistila, že saleziánsky výchovný systém mládeže v podstate používala už šestnásť rokov.

Šesťročné dievčatko a mnoho iných
Prvé sicílske dievčatko, ktoré sestra Moranová stretla v Trecastagni, bola 6-ročná sirota Jozefína Messinová. Ľudia neboli oduševnení za tie „cudzie“ sestričky. (Treba poznamenať, že v tých časoch ešte Piemonťanov na Sicílii pokladali za cudzincov. Jednotné Taliansko totiž trvalo len jedenásť rokov.) Sestra Moranová sa usmievala. Pred pätnástimi rokmi sa jej stalo to isté v Montalde, nuž použila podobnú obranu: venovala sa dievčatám a žila pre ne spolu so sestrami. Po dvoch rokoch mohla v liste napísať: „Popri oratóriu pre interné dievčatá sme otvorili oratórium aj pre externé, bohaté i chudobné. V nedeľu ich učíme katechizmus v našej kaplnke. Chodia tak poctivo a s takou horlivosťou, že je to až dojímavé. Aj dospelí prichádzajú. Pokladajú nás za nadprirodzené bytosti a počúvajú nás priam s duchovným hladom.“ O rok dielo saleziánok v Trecastagni pozostávalo zo sviatočného oratória, z internátu, zo školy a viedli aj obecnú školu.
Štyri roky sa sestra Moranová bezvýhradne rozdávala. Bola direktorkou, magisterkou noviciek, učiteľkou, katechétkou, pomocníčkou v sakristii, vrátničkou, práčkou, pomáhala v kuchyni a v pekárni. Občas si otvorila notes, ktorý si priniesla z Nizzy Monferrato, a čítala si slová, ktoré jej matka Mazzarellová povedala v prvé dni v Mornese: „Milujme Pána Ježiša, sestra Magdaléna, milujme ho! Pracujme len pre neho bez ohľadu na seba. Odvahu! Tu plačeme, v nebi sa budeme smiať.“
Raz v týždni si saleziánky vydobyli hodinu pre seba, aby sa vnútorne obnovili. Utiahli sa do sakristie, aj keď bola maličká, a sestra Moranová rozprávala o donovi Boscovi, o Mornese, o saleziánskom svete, o tom, ako byť medzi dievčatami. Išlo skôr o jednoduché rozhovory než o prednášky, ktoré predpisovali pravidlá. Sestry doslova nasávali jednoduchú a hlbokú múdrosť sestry Moranovej a cítili, že sa obnovili.
Výsledky diela v Trecastagni boli veľkolepé. Tamojší biskupi sa navzájom predbiehali, aby mohli dostať do svojich diecéz dcéry Márie Pomocnice. Nádej rástla, pretože na ich dvere začali klopať nové povolania. Mnohé dobré dievčatá, ktoré videli sestru Magdalénu a jej spolusestry, chceli žiť ako ony.

(Úryvok je z knihy Svätci saleziánskej rodiny, Teresio Bosco, vydavateľstvo DON BOSCO, 2003)

Ctihodná Laura Meozziová

Ctihodná Laura Meozziová (1873 – 1951)

Sviatok: 30. august

Narodila sa vo Florencii 5. januára 1873, ale čoskoro sa s rodinou presťahovali do Ríma. Tam vyštudovala medicínu. Po tom, ako jej jej duchovný vodca, salezián, povedal, že Boh ju volá medzi Dcéry Márie Pomocnice, prežívala noci plné modlitby. V roku 1898 zložila prvé rehoľné sľuby a odišla pracovať na Sicíliu. Tam bola až do roku 1921, keď ju vybrali, aby viedla prvú skupinu sestier poslaných do Poľska. V roku 1922 sa tak stala „pionierkou“ prítomnosti sestier FMA v tejto krajine.

Hoci vo veľkej chudobe, predsa otvárala domy pre rôzne potreby. Začínala s útulkom pre siroty, potom so školami a dielňami pre dievčatá, nasledovali formačné domy, noviciát…. a potom aj prenasledovaní, utečenci, chorí. Matka Laura vedela každého povzbudiť a potešiť.
Počas druhej svetovej vojny sa rozhodla zostať v Poľsku pri mladých sestrách. S nimi zažila tak ruskú ako aj nemeckú okupáciu, zatvorenie domov, ktoré tak neľahko otvárala, aj deportácie niektorých sestier FMA do koncentračných táborov.

Matka Laura mala osobitný dar silnej a milej materskosti. Vedela sprevádzať sestry s múdrosťou a uplatňujúc postupnosť, s veľkou schopnosťou duchovného rozlišovania, načúvania, potešovania. Po skončení vojny museli sestry opustiť oblasti, ktoré pripadli Sovietskemu zväzu a dielo začínalo celkom odznova. Znovu otvorili 12 domov, v Pogrzebien v starom zámku, ktorý cez vojnu slúžil Nemcom na popravy žien a detí, sa znovu znarodil noviciát.

Sprevádzaná modlitbami a opatrovaním sestier matka Laura umrela 30. augusta 1951. Jej telo je pochované práve v Pogrzebien.

Proces blahorečenia o živote a hrdinských čnostiach, ktorý ako vicepostulátorka vedie sr. Giuliana Accornero, prebehol v Poľsku, v diecéze Katowice, v rokoch 1986 až 1994. Dekrét o hrdinských čnostiach matky Laury Meozziovej podpísal pápež Benedikt XVI. 27. júna 2011 a tým ju zaradil do zoznamu ctihodných.

Ctihodná Terézia Valsé Pantellini

Ctihodná Terézia Valsé Pantellini (1873 – 1951)

Sviatok: 3. september

Terézia Valsé Pantellini sa narodila v Miláne 10. októbra 1878 v šľachtickej rodine. Od rodičov prevzala živú kresťanskú lásku k chudobným a hlbokého ducha modlitby. Nadobudla si dôkladné literárne a umelecké vzdelanie a pod láskavým, avšak náročným vedením svojej mamy si vypestovala cenné ľudské čnosti.

Keď mala čosi viac ako 12 rokov, v deň prvého svätého prijímania, si uvedomila volanie k zasvätenému životu a ponúkla sa Pánovi s hlbokou radosťou. Vhodné prostredie pre svoje duchovné dozrievanie našla v Združení Máriiných dcér. Či v kolégiu alebo vo svojom dome, kde jej nechýbal luxus, pohodlie a zábava, Terézia žila stále v duchu skrytého radostného sebazaprenia.

Jej faktická láska k chudobným bola príčinou, že zaklopala na bránu Inštitútu Dcér Márie Pomocnice v Ríme, aby sa „neodvolateľne“ – ako sama povedala – darovala Pánovi vo výchove chudobných dievčat z ľudových vrstiev.

V roku 1903 zložila prvé rehoľné sľuby po hodnotnom zácviku ako vychovávateľka medzi oratoriánkami v rímskej štvrti Trastevere.

Spolusestry z tých čias si na ňu spomínajú: „Sr. Terézia vedela, ako jednať s tými uličníčkami. Bola schopná udržať disciplínu tým, že sa povzniesla nad tisícoraké prejavy nevychovanosti a drzosti“. Drzosti… Jedného dňa isté dievča, keď jej bolo čosi zamietnuté, jej napľula do tváre. A ona, ktorá zdedila „silnú povahu“, zniesla toto gesto s obdivuhodným pokojom, na povzbudenie všetkých prítomných.

Jej napredovanie vo svätosti nezastavili ani stále naliehavejšie príznaky choroby, ktorá sa najskôr nedala určiť, ale potom ju stále evidentnejšie oberala o zdravie. Jej život ako chorej bol dvojnásobne darovaný. Cítila, že prišla chvíľa, aby utrpenie nielen prijala, ale aj milovala ako dar, ktorý ju zjednocuje s Ukrižovaným: „Ježiš, to, čo chceš ty, chcem aj ja, a chcem to dokedy ty chceš, Ježiš môj.“

Nedôvera nenašla miesto v jej srdci, pretože už bolo zakotvené v pravej láske. 3. septembra 1907 sr. Terézia ukončila svoje pozemské putovanie aby sa stretla s Ježišom, pre ktorého sa neodvolateľne rozhodla. Je pochovaná v Nizza Monferrato.

Modlitba na príhovor sr. Terézie Valsé
Pane Ježišu, ty si povedal: Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom. Prosím osláv ctihodnú sestru Teréziu Valsé-Pantellini, tvoju vernú nevestu a veľkodušnú apoštolku.

Udeľ mi milosť(i) ……………………., o ktorú/é ťa na jej príhovor prosím a daj, aby som mohol/la nasledovať jej vieru a lásku, a Teba, ó Kriste milovať a chváliť naveky, lebo Ty žiješ a kraľuješ s Otcom a Duchom Svätým. Amen.

Svätý Jozef Nazaretský

Svätý Jozef z Nazareta, manžel Panny Márie

Sviatok: 19.marec; 1. máj – spomienka sv. Jozefa Robotníka

Sv. Jozef bol pestúnom Pána Ježiša a pred zákonom bol jeho otcom a manželom Panny Márie. Vieme o ňom veľmi málo, len to, čo je o ňom napísané v Sv. Písme. Pochádzal z kráľovského rodu, bol potomkom kráľa Dávida. Narodil sa v Betleheme, no potom neskôr sa presťahoval do Nazareta, pravdepodobne kvôli práci. Bol chudobným tesárom. V Nazarete sa zasnúbil s Máriou, tradícia hovorí, že vtedy už bol v pokročilom veku. Keď Mária počala, bolo to tajomstvo, takže ani Jozef o tom nevedel. Tam sa ukázal Jozefov charakter. Spolu totiž nebývali ani nežili, a on videl, že čaká dieťa. Zrejme ho to trápilo; podľa vtedajších zvyklostí ju mal dať ukameňovať. On sa však rozhodol, že ju radšej potajomky prepustí, aby jej neublížil. Vtedy sa mu zjavil Pánov anjel a povzbudil ho, aby si ju nebál zobrať za manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je od Boha. Jozef poslúchol. Ďalšia zmienka o ňom je vtedy, keď išiel na základe vládneho nariadenia do Betlehema, keďže bolo veľké sčítanie ľudu v Rímskej ríši, do ktorej vtedy patrila aj Palestína. Tam Mária porodila svoje dieťa – Ježiša, dlho očakávaného Mesiáša. Jozef vždy vystupuje ako hlava rodiny, ako ten, ktorý sa má zodpovedne postarať o svoju rodinu. Na štyridsiaty deň išli do Jeruzalema, aby obetovali Ježiša v chráme Bohu. Potom sa vrátili do Betlehema. Do Nazareta zrejme nechceli ísť kvôli jeho neslávnej povesti. V evanjeliu sa spomína aj príbeh mudrcov, ktorí prišli do Betlehema pokloniť sa kráľovi. Bolo to asi dva roky po narodení Ježiša. Keďže kráľ Herodes potom číhal na život malému Ježišovi, Jozef sa zobral s celou rodinou do Egypta. Tradícia hovorí, že tam sa usídlili v niektorej zo židovských osád, asi na severovýchode od Káhiry. Keď nebezpečenstvo pominulo, vrátili sa z Egypta, ale usadili sa v Nazarete, keďže krutovláda Herodesovho nástupcu Archelaa pokračovala. Ďalej sa sv. Jozef spomína už iba raz, a to keď sa dvanásťročný Ježiš stratil v chráme. Táto krátka správa hovorí o tom, že Svätá rodina viedla usporiadaný život – každý rok chodievali do chrámu, ako kázal židovský zákon. V ďalších rokoch sa Ježiš vyučil popri Jozefovi tesárskemu remeslu.Viac zmienok v Evanjeliu o sv. Jozefovi nemáme. Nezachytávajú ani jedno jeho slovo. Nevieme ani to, kde a kedy zomrel. Asi sa to stalo ešte pred verejným vystúpením Ježiša.

O úcte k sv. Jozefovi v prvých storočiach nevieme. Až v 12.-13. storočí si ho niektoré rehole vyvolili za patróna, uctieval ho napr. sv. František Assiský, františkáni, dominikáni, sv. Terézia z Avily. Jeho sviatok, ktorý slávime 19.marca, patrí medzi prikázané (u nás na Slovensku je tento sviatok dišpenzovaný, čiže nie prikázaný). Pápež Pius XII. zaviedol sviatok sv. Jozefa Robotníka 1. mája, ktorý je však len ľubovoľnou spomienkou.

Svätá Terézia z Ávily

Svätá Terézia Avilská, panna a učiteľka Cirkvi

Sviatok: 15. október

Svätá Terézia z Avily sa narodila 28. marca 1515 v Avile v strednom Španielsku. Pochádzala zo šľachtickej rodiny. Jej rodičia Alonso Sanchez de Cepeda a Beatriz de Ahumada boli veľmi zbožní. Všetky deti – jej otec mal dvanásť detí (po ovdovení sa znova oženil) – vychovávali zodpovedne po ľudskej aj po duchovnej stránke. Spolu so svojím bratom Rodrigom Terézia už od šiestich rokov čítavala životopisy svätých. Raz sa dokonca stalo, že obidvaja zatúžili umrieť tak ako mučeníci. A tak sa pekne-krásne vydali potajomky z rodičovského domu na cestu k Maurom, ktorí vtedy okupovali časť Španielska a prenasledovali kresťanov, aby tam mohli zomrieť za svoju vieru. Prekazil im to ich strýc, ktorý ich stretol a zobral späť domov. Keď sa nemohli stať mučeníkmi, aspoň doma si teda postavili chyžky z kamenia a halúz, a tam sa hrávali na pustovníkov. Keď mala Terézia štrnásť rokov, zomrela jej matka. Otec chodil za prácou, a tak k nim často chodila jeho švagriná, ktorá však bola ľahkomyseľná žena, on ju však nerád videl doma pri svojich deťoch. Keď Terézia dospievala, nasledovala príklad svojej svetáckej tety. Pekne sa obliekala, vyhľadávala spoločnosť, bola dosť márnivá. No pozorný otec to videl a uvedomil si, že to nie je dobré. V roku 1531 ju zaviedol do kláštora augustiniánok v Avile na výchovu a vzdelanie. Sprvu sa jej to nepáčilo, ale čoskoro si život v tichu zamilovala. Po jedenapolročnom pobyte však ochorela. Odišla preto k svojmu strýcovi na vidiecky vzduch. Ten bol tiež veľmi zbožný a dával jej čítať listy sv. Hieronyma a Gregora o zasvätenom živote a mravnosti. Dlho rozmýšľala nad týmito vecami a svojím povolaním. Otec nie veľmi súhlasil, aby vstúpila do kláštora, ona sa však nakoniec rozhodla. Roku 1535 bez jeho vedomia tajne odišla do kláštora karmelitánok v Avile. O rok prijala rehoľné rúcho. No v roku 1537 ochorela – sužovali ju bolesti hlavy, kŕče v hrudi, choroba srdca, žalúdok, mala horúčku. Lekári jej nevedeli pomôcť. Dňa 15. augusta 1537 stratila vedomie do takej miery, že si mysleli, že je mŕtva. Dokonca jej už vykopali hrob. No po štyroch dňoch sa prebrala. Tri roky potom bola ochrnutá. Až v roku 1540 choroba ustúpila. Trpela však aj duševne. Do kláštora až príliš často chodili ľudia zvonku. Nevedela sa sústrediť, pretože aj sama sa zaoberala vonkajšími, svetskými vecami. Napokon na radu istej nábožnej sestry sa prestala úplne stretávať a zhovárať so svetskými ľuďmi. Bolo to roku 1555. Vtedy sa modlila v kláštornej kaplnke a tam v modlitbe urobila rozhodnutie, že chce slúžiť jedine Bohu. Pocítila, že do jej srdca sa vrátil pokoj. Veľa času trávievala v modlitbe. Boh jej dal často milosť zjavení a mystických zážitkov. V tom čase prebehol aj zázrak tzv. transverberácie, teda prebodnutie srdca, ktorý sama popisuje vo svojom životopise. V mystickom zážitku jej anjel zlatým horiacim šípom prebodol srdce. Na srdci, ktoré je doteraz uložené v Albe, vidno jazvy od tohto zranenia. V roku 1560 mala videnie pekla. To v nej vzbudilo hrôzu a otázky, prečo sú ľudia takí tupí voči večnosti. Zistila, že aj v jej vlastnej reholi sa dá ochabnúť v horlivosti a že to ochabnutie je reálne. Kláštor akoby už nemal klauzúru a pravidlá sa neustále zmierňovali. Hovorne sa premieňali na diskusné salóny, debatné krúžky o politike, spoločenských udalostiach atď. Terézia si vyžiadala dovolenie z Ríma, aby mohla založiť dom, v ktorom by bola pôvodná prísnosť. Ani provinciál karmelitánok nemal nič proti tomu. 24. augusta 1562 tam vstúpila Terézia s troma spoločníčkami. Správa sa bleskove rozšírila. Okamžite po ňu poslala jej predstavená a Teréziu uväznili v kláštore. Až keď prišiel druhý list od pápeža, smela sa vrátiť do svojho kláštora. Podľa povesti sa zastavil vtedy v bazilike sv. Vincenta. Pred obrazom Panny Márie si zobula topánky a obula si hrubé španielske papuče, aby vstúpila do nového kláštora ako bosá karmelitánka. Tam potom obliekla seba i svoje sestry do hrubého rúcha a prijala meno Terézia od Ježiša.

V kláštore zaviedla veľmi prísne pravidlá. Žiadna rehoľníčka nesmela mať majetok. Chodili bosé, odeté v hrubom drsnom rúchu. Ako posteľ im slúžila doska so slamníkom. Jedli dvakrát denne, mäso nikdy. Svet nemal do kláštora prístup. Sestry nevyvíjali nijakú svetobornú činnosť, ich hlavnou náplňou bola modlitba. Terézia bola vždy najprísnejšia k sebe. Robila tie najhoršie práce, obsluhovala pri stoloch a povzbudzovala sestry. To však vyrušovalo svedomie vlažných rehoľníkov a kňazov, a tak šírili reči proti nej, dokonca sa snažili ovplyvniť samotného kráľa i pápežského legáta. No pápež Gregor XIII. potvrdil jej pravidlá, a tak vznikla druhá vetva karmelitánskeho rádu. Po celom svete sa čoskoro zakladali kláštory s obnovenou prísnosťou. Terézia spolupracovala so sv. Jánom z Kríža, spoločne sa im podarilo založiť viacero mužských karmelitánskych kláštorov s pôvodnou prísnosťou. Určitý čas bol Ján aj jej spovedníkom a sám dosiahol tiež vysoký stupeň mystických zážitkov. Terézia napísala aj vlastné diela, ako Životopis, Cesta k dokonalosti, Rozjímania o Veľpiesni, Vnútorný hrad, Vzdychy duše k Bohu (básnická zbierka). Majú svoje stále miesto aj v svetovej literatúre

Zomrela 4. októbra 1582 po krátkej a ťažkej chorobe v Albe, v kláštore, ktorý sama založila. Sama však vedela už osem rokov pred svojou smrťou o tom, kedy príde hodina jej odchodu zo sveta. Boh jej to zjavil v mystickom zážitku. Pochovali ju v Albe. Pri jej hrobe sa stalo množstvo zázrakov. V roku 1622 ju pápež Gregor XV. vyhlásil za svätú. Pápež Pavol VI. ju v roku 1970 vyhlásil za učiteľku Cirkvi. Keďže v deň jej smrti – 4. októbra – už bola spomienka sv. Františka Assiského, posunuli jej sviatok na nasledujúci deň. Ten rok (1582) sa však uskutočnila reforma kalendára, do platnosti vstúpil nový gregoriánsky kalendár. Podľa neho sa rok skrátil o desať dní, teda po 4. októbri nasledoval 15. október. Z toho dôvodu sa jej spomienka slávi dodnes 15. októbra.

© Autorské práva - Saleziánsky.sk - Inštitút Dcér Márie Pomocnice spracúva osobné údaje podľa zásad v súlade s platnou právnou úpravou.
Princípy ochrany osobných údajov, podľa ktorých postupuje, ako aj kontakt na zodpovednú osobu sa nachádza na gdpr.kbs.sk