Verný(í) modlitbe

A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“ Mt 14, 22-33
 
Pred týždňom sme boli svedkami ako sa Ježiš nechal vyrušiť z modlitby  v ústraní súcitom k zástupu ľudí.  Po ich kompletnom nasýtení sa vracia do samoty späť, na čo Matúš upozorňuje dvakrát. Je zrejmé, že samota bola pre Ježiša dôležitá. Zvyčajne si predstavíme, že sa potreboval s Otcom poradiť, počúvať ho, prosiť za zverené poslanie. To všetko je veľmi pravdepodobné, ale ak si spomenieme na jeho Abba – Otče, tak bude pravdou i to, že sa chcel nechať svojím Ockom milovať, sýtiť jeho láskou, najmä vtedy, keď ju zástupy, alebo učeníci od neho potrebovali vo zvýšenej miere.
 
K samote Ježiš prinútil aj svojich učeníkov. Už sa stmievalo, keď mali nastúpiť na loďku a veslovať nevedno prečo na ďaleký druhý breh. Samozrejme, že sa im z úspešnej atmosféry a od dvanástich košov nechcelo. Chcel v nich tým Ježiš niečo dosiahnuť? Nočný výlet učeníkov na nepokojnom jazere naberal okrem vysilenia aj na hrozivosti. Breh aj úsvit boli v nedohľadne a ešte k tomu zbadali aj prízrak. Ježiš sa im však dáva spoznať a dvojnásobne ich povzbudzuje: vzchopte sa, nebojte sa!
 
Peter si poslušným veslovaním a rozjímaním nad prežitými udalosťami „namodlil“ vieru, s ktorou prosí vydať sa za Ježišom aj na neisto. Ten, ktorý povedal: poďte ku mne všetci (Mt 11,28) a kto prichádza ku mne toho neodoženiem (Jn 6,37), prijal Petrovu, napohľad nerozumnú prosbu. A keď sa už topil, volajúc k Ježišovi nanovo spoznal, že je nielen divotvorca, ale jeho záchranca – Spasiteľ.
 
Peter nevedel do čoho ide, ale vedel, že ak je to On, musí ísť k nemu. Nasledovanie Ježiša sa nedá technicky pochopiť ani vysvetliť. Modliť sa znamená ísť k Ježišovi často v tme, na neisto, s vetrom oproti. Ale za každú cenu, opustiac i spoločníkov, dokonca aj ten kúsok plávajúceho dreva pod svojimi nohami.
 
K záverečnému vyznaniu učeníkov: „Naozaj si Boží syn,“ sa napriek akýmkoľvek utrpeniam, ktoré nás v živote mátožia, dá prebojovať. Vytrvalou modlitbou, ktorá za každým prízrakom strachu rozlíši láskavú Božiu prítomnosť. Modlitbou, aj keď namáhavou, v ktorej sa ti dá Ježiš spoznať osobne. Ako tvoj Spasiteľ.
 
sestra Dáša
Foto: Miesto rozmnoženia, s chrámom a starodávnou mozaikou pod oltárom