Púštne ticho je prahom Božej návštevy

Liturgické čítania na 2. adventnú nedeľu nájdete na tomto odkaze.

 

Dnes mnohí namietajú voči presnosti historických súvislostí, ktoré Lukáš vo svojom evanjelia uvádza. On ich však zaznamenal najlepšie ako vedel na základe informácií, ku ktorým sa dostal. Aby zasadil nástup našej spásy do reálneho, priam hmatateľného historického kontextu. Nejde tu teda o žiadne rozprávočky.

 

Na druhú adventnú nedeľu nás Cirkev rok čo rok vedie na púšť. A odtiaľ nás s Jánom Krstiteľom „púšťa k vode“. V Izraeli tej najvzácnejšej: k Jordánu. Zrejme nielen preto, aby v ňom Ján mohol krstiť, ale aj pre blahodarné osvieženie kajúcnikov na tele po horúcej turistike púšťou. Taký je náš Boh, keď nás volá k obráteniu.

 

Ako prvý sa na púšti obrátil Ján. Lebo na počiatku všetkých krstov je púštne ticho. Božie slovo v ňom môže vstúpiť do človeka, aby ho urobila prorokom. Niet ticha, ktoré by sa viac prehrýzlo pod kožu ako v púšti: nepočuť tam šum lístia ani bzukot včiel či štebot vtákov a tobôž zurkot vody. Absolútne ticho – samozrejme okrem lietadiel a  vetra. Toto kráľovské ticho je prahom Božej návštevy. A stretnutia so samým sebou, s vlastnou hĺbkou, kde sa zrkadlí jeho tvár. Až pri pohľade na neho sa nám budú ľahšie robiť odporúčané stavebné práce na vlastnom charaktere.

 

Nežiaľme za piesčitými púšťami. Vstúpme do púšte uprostred mesta. Dá sa dokonca nájsť aj na internete. Lebo – ako Lukáš cituje pradávneho Izaiáša – raz naozaj každý uzrie Božiu spásu. No nie je isté, či ju aj bude schopný prijať. Kráčajme tak, aby sme ju dostali.

 

sestra Dáša