Prvé slovenské saleziánky misionárky, pri ktorých živote sa vám zastaví dych…

Dnes píšem opäť o niečom s misijnou tematikou. Predstavila by som vám sestry, pri ktorých živote sa vám isto zastaví dych. Ak by boli tieto dobrodružstvá, ktoré si prežili, filmovo spracované, isto by ste si ich pozreli. Sú to životy našich prvých slovenských sestier saleziánok, ktoré odišli na misie. Ďakujem týmto našej sestre Kamilke Novosedlíkovej, ktorá nám vo svojej knihe Životy slovenských sestier saleziánok zachytila vzácne bohatstvo z našej histórie. Môžeme z nej veľa načerpať. Knihu isto nájdete v našich komunitách, tak sa neváhajte na ňu spýtať.

 

Dejinné pozadie našich slovenských sesterských počiatkov

Nachádzame sa pár rokov po 1. svetovej vojne, v novovzniknutej prvej Československej republike. Prví slovenskí saleziáni, ktorí už študovali v Taliansku za kňazov, sa v lete vracajú na Slovensko, na letné prázdniny a s nadšením rozprávajú o svojom povolaní. A túto radosť z darovania života mladým pocítia prvé dievčatá. Po súhlase z Ríma mohli začať rehoľnú formáciu v Taliansku, kam odchádzajú v roku 1922. Boli to sestra Helenka Ščepková  z Plaveckého Petra, zo Záhoria a sestra Jozefína Sobotová z Kátloviec neďaleko Trnavy.

 

V tom čase ešte nebola na Slovensku ani jedna rehoľná komunita saleziánov či saleziánok. Saleziáni prišli na Slovensko v roku 1924 a založili svoju prvú komunitu v Šaštíne. My sestry sme založili prvú komunitu v roku 1940 v Trnave. Možno ste už niektorí počuli, alebo viete, že rehole mohli na Slovensku fungovať do roku 1950, ktorý bol pre rehoľníkov veľmi bolestivý. Počas AKCIE K z 13. na 14. apríla 1950, boli na Slovensku násilne zrušené všetky mužské rehole, a počas Akcie R, sa dňa 29. septembra začali rušiť všetky ženské rehoľné komunity.

 

Za týchto prvých 28 rokov zložilo svoje rehoľné sľuby 43 saleziánok. Osem z nich opustilo Európu a vydalo sa do neznáma na ďaleké misijné cesty. Opíšem vám päť postojov, vlastností sestier misionárok, ktoré ma oslovili, vo mne rezonujú.

 

Odvaha vysúkať si rukávy

Prvým postojom, ktorý sa mi veľmi páčil, bola odvaha vysúkať si rukávy. A veru, na misiách pravdu povediac, nikdy neviete, čo vás čaká. Asi úplne neriešite, či ste práve vy ten najlepší odborník. Jednoducho vidíte problém, viete si nejako predstaviť, že by ste to mohli vyriešiť. Vysúkate si rukávy a ide sa.

 

Sestra Ľudmila Dočolomanská, ktorá odišla v roku 1933 na misie do Brazílie, kde sa venovala Indiánom z kmeňa Bororo v spomienkach sa píše: „Dom bol veľmi chudobný, nič nemali. Kuchyňa bola postavená z drevených brvien, pomedzi ktoré dul silný vietor, a keď pršalo, dážď sa lial cez steny a často zahasil oheň. Sr. Ľudmila so sestrami a niekoľkými dievčatami sa rozhodli konať. Zďaleka si doniesli ílovitú zem, z ktorej spravili blato na zatretie medzier medzi brvnami steny. Túto prácu robila sama sr. Ľudmila.

 

Kuchyňa potom vyzerala naozaj pekne. Blato použili aj na výrobu tehál na ohnisko, na ktorom varili. Veľa námahy ich stálo získanie tehál, z ktorých spravili akýsi sporák, na ktorom mohli potom variť stravu pre komunitu. Z malých úspor kúpili múku a upiekli z nej chlieb a koláč. Sestra Ľudmila mala ruky zodraté a veľa ráz napuchnuté od práce, ale výraz jej tváre bol vždy priateľský a ochotný prijať každého.“

 

Hlboká viera, že láskavosť má zmysel

Ďalším postojom, ktorý nás môže povzbudiť je hlboká viera, že láskavosť má vždy zmysel. Sestra Ľudmila raz rozprávala spolusestre tento príbeh z jej života: „Na oddelení ležal jeden chorý muž. Láskavý prístup personálu, neúnavná starostlivosť o jeho zdravotný stav, to všetko sa zdalo márne voči zatvrdilému srdcu pacienta. Jedného dňa som sa priblížila k jeho lôžku, on sa mi obrátil chrbtom. Na otázku, ako sa zdravotne cíti, mi neodpovedal. Bez toho, že by som sa urazila, išla som do kuchyne a pripravila mu teplú polievku. S veľkou láskou som mu ju ponúkla, vzal si ju a skôr, než som sa nazdala, vylial mi ju do tváre. Ostatní pacienti s nemým úžasom hľadeli na celú udalosť.

 

Od tej chvíle som znásobila svoju starostlivosť o neho. Každé ráno som prichádzala k jeho posteli a zaujímala sa o jeho stav. Vždy som mu povedala nejakú peknú myšlienku. Jedného dňa povedal sestre, aby ma zavolala. Keď ma zbadal, plačúc hovoril: „Váš cit, vaša starostlivosť o mňa ma presvedčili, že Boh existuje. Zavolajte mi kňaza, chcem sa vyspovedať a prijať Oltárnu sviatosť, chcem mať v duši pokoj. Nech vám Pán odmení vašu dobrotu, odpustite mi, prosím, všetko zlé, čo som vám spôsobil!“ O niekoľko dní pacient dokonal zmierený s Bohom“.

 

Ako aj vo svedectvách o sestre Ľudmile čítame, Chorí ju považovali za svoju matku. Starala sa o svojich pacientov s nevýslovnou láskavosťou. Oni v nej nachádzali skutočnú mamu, ktorá sa starala o telo i o dušu. Žiadala od Pána, aby ani jeden z jej chorých neodišiel do večnosti bez prijatia sviatostí.

 

Ťažkosti prežívané s humorom a optimizmom

Myslím si, že v misiách možno ešte viac ako inde, je vždy výhodou, ak sa život prežíva aj napriek mnohým ťažkostiam s optimizmom a zmyslom pre humor. To, že ani našim sestrám nechýbalo také beťárstvo, ktoré žiari z očí, možno vidieť aj v nasledujúcom svedectve o ďalšej našej slovenskej misionárke, sestre Margite Dočolomanskej, ktorá pôsobila v Argentíne, väčšinou v Patagónii

 

„Sestra Margita mala vraj veľmi živú predstavivosť a dar príťažlivo a s ľahkosťou komunikovať. Každé popoludnie o tretej prichádzala do dielne a rozprávala mi veselé príhody z detstva a mladosti. Raz mi spomínala, že bola s kamarátkami na lúke pri lese, kde zbierali kvety. Zrazu zbadali niečo lietajúce, čo pomaly klesalo. Bola to slávna nemecká vzducholoď Graf Zeppelin. Preľaknuté dievčatá sa rozutekali domov, zostala len Margita, chcela to vidieť.

 

Keď vzducholoď zosadla, všimla si, že ktosi z nej na ňu máva. Podišla bližšie a starší muž sa jej lámavou češtinou spýtal, ako sa volá najbližšie mesto. Povedala, že je to Bratislava. Potom ju pozvali, aby nastúpila, darovali jej nejaké mince a povozili ju na Graf Zeppeline. Po chvíli ju vysadili na neďalekej lúke. Neviem, či to bola pravda, ale keď sme prejavili pochybnosti, prisahala, že hovorí pravdu.“

 

Veľká materinská láska k ľuďom

Štvrtým postojom, ktorý jednoznačne naše sestry spájal, je veľká materinská láska k ľuďom, ku ktorým boli poslaní. Ako mamy si ich niesli vo svojom srdci všade, kde boli a ako sa hovorí, aj hory by pre nich prenášali. Sestra Anna Mihálová, ktorá celý život pôsobila v krajinách Strednej Ameriky. Počas svojej návštevy rodného Slovenska (mimochodom, Slovensko navštívila od svojho odchodu na misie iba 2x) stále myslela na deti na misiách.

 

Jedna sestra si spomína: „Mala som oblečené modré kárované šaty, veľmi sa jej páčili, zavzdychla si: “Keby naše deti mali také šaty“, Na raňajky som pripravila praženicu, ona zase: “Joj, keby naše deti mali také raňajky“. Túžila deťom zobrať na misie harmoniky, heligónku, aby im mohla hrať. Pán farár Čakánek jej harmoniku aj kúpil. Bolo to veľmi pekné, že Pán Boh ju nielen sprevádzal, ale aj tú túžbu splnil. Harmoniku do Ameriky odviezla.“

 

Hlboké spojenie s Bohom

Možno sa pýtate, odkiaľ nachádzali toľkú silu a odvahu pre všetky tie veci a situácie, ktoré prichádzali počas dňa? Myslím si, že vo svedectvách o našich prvých slovenských misionárkach žiari jeden krásny základný postoj, ktorý nádherne prenikal ich každodenný život. A tou dôležitou charakteristikou bolo ich hlboké spojenie s Bohom.

 

Silným príkladom nám môže byť aj svedectvo o sr. Anne Hederovej, ktorá sa po 30. rokoch života na misiách v Kongu musela kvôli zdraviu vrátiť do Európy. Zomrela v Belgicku. V predvečer jej smrti bola na vizitácii, teda na takej pravidelnej návšteve ich provinciálka. Táto sestra zodpovedná za provinciu sestrám pri večernom slovku odporúčala, aby zajtrajší sviatok Nepoškrvneného počatia Panny Márie prežili ako „nebeský deň.“ Čo sa odzrkadlí v sesterskej láske, prejavovanej vzájomnou pozornosťou, v duchovnej radosti a v spontánnych službách, tak ako to robila Panna Mária.

 

Po slovku istá mladá sestra plná úzkosti, sa odporúčala do modlitieb komunity, pretože na budúci deň mala podstúpiť ťažkú operáciu. Sestra Anna sa priblížila k provinciálke a ticho jej pošepkala: „Matka, sľubujem vám, že to všetko, čo ste povedali, zajtra vykonám. Bude to naozaj nebeský deň… a vyprosím vám milosť, uvidíte!“ Sestra Anna v skorých ranných hodinách zomrela. Vyprosila uzdravenie chorej mladej sestry.

 

Sestry napriek všetkým povinnostiam dlho zotrvávali pred eucharistickým Ježišom. Do jeho rúk zverovali celý svoj život, svojich príbuzných, ktorých mnohých už od odchodu do Talianska už nikdy v živote nevideli, alebo sa s ešte žijúcimi príbuznými videli po 30.- 40. rokoch, a to možno 2-3krát za život. Jemu zverovali všetkých ľudí, ich radosti a bolesti. Boh premieňaj srdcia našich sestier, aby naplno mohli objať s veľkou láskou tých posledných, chudobných, ku ktorým boli poslané.

 

Monika Foltýnová