A čo keď Boh mlčí?

Ježiš odtiaľ odišiel a odobral sa do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ On jej neodpovedal ani slovo. Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“ No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“ On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ „Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“ A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá. Mt 15, 21-28
 
Na rozdiel od učeníkov, ktorí prednedávnom videli v Ježišovi mátohu, pohanská žena ho trikrát nazýva Pánom a veľmi presne Dávidovým synom. A predsa pri počutí jej hlasného volania a reakcie učeníkov, ktorým to išlo na nervy Ježiš mlčí.
 
Musíme priznať, že nerozumieme dobre tichu milosrdného Ježiša. (Aj evanjelista Lukáš, ktorý tento príbeh poznal, ho radšej zo svojho evanjelia vynechal…) No Božie slovo nie je o tom, aby sme v ňom rozumeli hneď všetkému. Ani o tom, aby sme nasilu hľadali našské vysvetlenia. Ono nás často necháva v dynamike hľadania, v závislosti lásky, v napätí viery.
 
Predsa len, prečo Matúš situáciu s kanánčankou tak vyhrotil? Pravdepodobne chcel komunite, pre ktorú písal dať najavo, že pohania sa nestanú Božími deťmi len tak okrajovo, popri Izraeli, ale naplno a len cez Ježiša – Žida.
 
Kanánčanka, ako dobrá matka, trpela pre doslova hrozné trápenie svojej dcéry dvojnásobne. Cítila sa ním zaiste aj zahanbená, možno i vinná. Napriek kriku, s najväčším jemnocitom (takmer slovami modlitby ruského pútnika) prosí Ježiša o pomoc. Matúš píše, že neodpovedal ani slovom. Nereagoval dokonca ani na prosbu učeníkov v zmysle: Urob dačo nech sa jej zbavíme! Akoby pokorení ešte stále nebolo dosť, Ježiš sa baví iba s učeníkmi. A aj keď bola žena doslova naložená v ponížení, pokračuje v prosbe. Nemá už čo stratiť, veď seba už stratila. Vtedy dostane od Ježiša ešte silnejší „zásah“, ktorý autenticitu jej pokory, ale aj viery, nádeje a lásky potvrdí. Viery v Ježiša, nádeje v uzdravenie dcéry a lásky k nej.
 
Ježiš jej povie najmenšie mini podobenstvo: „Nesluší sa vziať chlieb deťom a hodiť ho psom.“ Žena mu ho prerozpráva v prospech svojej dcéry: „Nie je treba brať chlieb deťom, je ho dosť na to, aby sa i šteňatá nasýtili z natrúseného.“
 
Koľkokrát si povieme, že už bolo dosť pokorovania sa, veď Boh aj tak mlčí. Nie, pokory nikdy nie je dosť. Pridajme ešte! Nepotrebuje ju Boh, potrebujeme ju my. Pokora vieru predchádza, sprevádza i nasleduje. Koľko pokory, toľko viery.
 
Ó, vzácna pokora, záruka všetkých ostatných dobier, ako ťa ospievať? Ty, ktorá nútiš Boha hovoriť, konať, ba meniť svoje plány, príď do môjho srdca nielen na návštevu, ale bývať.
 
sestra Dáša