Vrabce a my
Nebojte sa ich teda. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech. Nebojte sa tých; čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle. Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov. Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi; aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi; aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Mt 10, 26-33
Častým motorom nášho jednania býva strach. Mal by však fungovať iba ako brzda. Neprimeraný strach je ako nepriateľ vo vlastnom dome. Ak ho neriešime, stane sa z neho pasca Zlého, ktorý rád nafukuje nevyhnutné utrpenia života zasievaním nedôvery. Ak strach dominuje, nedá sa bojovať za Božie kráľovstvo ani statočne, ani s nadšením.
Prečo sa nebáť? Prvým, základným dôvodom, je skutočnosť, že Ježiš nám sľúbil , že zostane s nami až do konca sveta. Aj keď to vieme, môže nás skľučovať obava, či bojujeme správne, dostatočne. Ježiš však chce, aby sme aj túto obavu demontovali a jej balast hodili cez palubu. Hlavný argument? On náš boj už vyhral. Sme víťazi. Výhru – večný život – nám predviedol v prvé veľkonočné ráno. No aby sme mohli mať účasť na jeho víťazstve, musí nás nechať namočiť aj do svojho výkupného boja. Ako keď dobrá mama z úzadia sleduje, ako dcérka pečie „svoj“ prvý slávnostný koláč… A potom, naše kresťanstvo predsa nie je o tom, aby sme mali u Pána Boha protekciu a prišli do neba nepoznajúc pot, ani rany, ani vrásky.
Nepriateľ tým, čo veria Ježišovi môže na chvíľu zabiť telo. Tým, čo neveria môže zabiť dušu i telo navždy. Riziko je desivé. Preto Ježiš povzbudzuje, aby sme mu verili. Za jeho čias bolo na trhu najlacnejším „mäsom“ vrabčie a jeho Otec predsa vedel o každom jednom, ktoré malo zachrániť chudobného od vyhladovania. Tým, že má sčítané aj naše vlasy, pozná nás na chlp. Aká útecha! Určite nejde o to, že Bohu nezáleží na našom tele. Ak zomrieme, bude to iba dôkaz, že Otec nás uznal za pripravených užiť si víťazstvo s Ježišom. Veď smrť je prirodzená udalosť, nie zlo, aj keď ju vplyvom hriechu prežívame zle.
Aj keď je Otec Pánom sveta, neznamená to, že sa zaujíma iba o globálne problémy a svetovú diplomaciu. Nič nie je príliš malé, aby nebolo príležitosťou pre jeho láskyplnú starostlivosť o nás, či je to vrabec, alebo ja. Ak sa v našom srdci rozrastie nedôvera, vtedy sa považujeme za nič, za ešte menej ako jeden vrabec. Otcove milované deti sa cítia menej ako vrabec vtedy keď si myslia, že Boh sa s nimi nezaoberá. Ale Boh nie je otcom vrabcov, ale našim!
sestra Dáša
Foto: Drobné vtáctvo v Izraeli