Evanjelium a sláva

Ježiš pozdvihol oči k nebu a hovoril: „Otče, nadišla hodina: Osláv svojho Syna, aby Syn oslávil teba, tak, ako si mu dal moc nad každým telom, aby všetko, čo si dal ty jemu, im darovalo večný život. A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. Ja som ťa oslávil na zemi: dokončil som dielo, ktoré si mi dal vykonať. A teraz ty, Otče, osláv mňa pri sebe slávou, ktorú som mal u teba skôr, ako bol svet. Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta. Tvoji boli a dal si ich mne a oni zachovali tvoje slovo. Teraz poznali, že všetko, čo si mi dal, je od teba, lebo slová, ktoré si ty dal mne, ja som dal im. A oni ich prijali a naozaj spoznali, že som vyšiel od teba, a uverili, že si ma ty poslal. Za nich prosím. Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji. A všetko, čo je moje, je tvoje, a čo je tvoje, je moje. A v nich som oslávený. Už nie som vo svete, ale oni sú vo svete a ja idem k tebe.“ Jn 17, 1-11
 
Idú tieto pojmy v dnešnej „like kultúre“ typu „páči sa mi“ vôbec dokopy? V bežnom živote sa už pod slávou prestáva rozumieť uznanie a česť za vynikajúce činy. Tieto hodnoty sa vymieňajú za dravú popularitu – stačí si všimnúť „celebrity“ rôzneho žánru. Sláva v Jánovom evanjeliu, ktorá má i emotívne pozadie, sa spomína veľmi často, viac ako radosť a takmer toľko krát ako láska. Preto bude asi dôležitá a zároveň o inom; nemiešateľná s tou svetskou, akciovou.
 
V závere života veľkých biblických postáv býva často modlitba. Aj Ježiš sa modlí k Otcovi s vedomím, že jeho pozemský život sa chýli ku koncu. Pripravuje sa, aby oslávil Otca totálnym úkonom poslušnosti: zavŕšením svojho poslania smrťou na kríži. V celom súdnom procese, a celkom zvlášť na kríži je „jánovský“ Ježiš majestátne vyvýšený, akoby so spevom oddanej lásky Otcovi aj v maximálnom utrpení. Oslavujeho víťazstvom poslušnosti, víťazstvom bezbrannosti, víťazstvom odpustenia. Víťazstvom milujúcej pokory.
 
V evanjeliu teda nejde o získavanie, ani privlastňovanie si slávy, ale o vzájomné obdarúvanie sa ňou: Syn oslavuje Otca, Otec Syna a Syn učeníkov. Oslávil nás celkom konkrétne: večným životom, ktorý sme zasvätením začali žiť osobitným spôsobom už teraz. Sláva od Ježiša je hlboké, vznešené vedomie skutočnosti, že som vzácny, čestný, statočný, ponížený a že vďaka jeho daru mám nesmiernu hodnotu – podobnú Tomu, ktorý sa so mnou o ňu podelil.
 
Na rade sme už my: osláviť Otca, Syna i Ducha. Necítime sa na to? Dovoľme Víťazovi nad smrťou, aby nás oslobodil od akejkoľvek zakomplexovanosti a urobil z nás tých, skrze slabosť ktorých môže pôsobiť nesmierna moc Božej milosti. A oslava s Otcom i Synom bude čakať už tu, no najmä v nebi, aj nás.
 
Nezabudnime, že ľudská sláva je ako vodné kruhy, ktoré idú dostratena. Sláva, s ktorou sa s tebou delí Ježiš, z teba vyžaruje, srší a infikuje aj ostatných. Evanjelium nám predkladá výzvu celkom proti prúdu: nezaobstarávať si slávu pre seba, ktorá je viac-menej vždy na úkor iných, ale slávu iným dávať. Čo len dobrým slovom na ich účet.
 
sestra  Dáša
Foto: Kaplnka nanebovstúpenia, Na vrchu Olivovej hory, podľa tradície miesto nanebovstúpenia