Miska otázok alebo je to OK bez aplauzov. Spoznaj dve nové tváre v komunite na Kremnickej

Sú tu pre druhých, vsadili život na kartu mladých a častokrát o nich, o „ich jadre“ nevieme až tak veľa. Vidíš ich, kdesi zaradíš a povieš si: „Poznám“. Naozaj? Disponované sťahovať sa z Východu na Západ a opačne. Zmeniť mesto, komunitu, dom, aj tých čo bývajú v ňom. Bez istôt (teda tých ľudských), známych či priateľov. Pár krabíc (niekedy aj veľa) a začať odznova. Tentokrát v Bratislave Petržalke – dve nové sestry čo doplnili komunitu Nepoškvrnenej: Gabika Bauerová a Hela Gúberová.

 

Aké je tvoje životné motto?         

Gabi: Od mladosti ma vedie jedna veta z Matúšovho evanjelia: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko ostatné sa vám pridá.“ (Mt 6, 33). Neskôr, keď som sa spoznala s donom Boscom, prevzala som aj jeho životné krédo: „Pane, daj mi duše a ostatné si vezmi!“

 

Ktorú vec na sebe máš najradšej?

Hela: Vysoká  postava a multitasking, teda všestrannosť.

 

Ktoré obdobie tvojho života bolo to najlepšie?

Gabi: S vďakou si spomínam na pokojné detstvo, ale aj na dobrodružné obdobie mojej tajnej formácie počas totality. Najmagickejším obdobím v mojom živote bol však dozaista môj štvorročný pobyt v Ríme.

Hela: To, ktoré ma veľmi posunulo dopredu – moje Rímske časy. Po štúdiu Pastorácie som zostala na tej istej Fakulte v službe sestrám a zahraničným študentom. Náročné bolo najmä to, že spolužiaci a profesorky sa stali mojimi klientami, teda som sa prekoprcla do úrovňovo nových vzťahov. Bola to veľká výzva, ktorá ma nútila prekonávať samu seba, moje strachy. Situácie, z ktorých by som najradšej ušla, som musela riešiť pre dobro mne zverených a to ma posúvalo. Ale najviac asi to, koľko dôvery mi bolo vyjadrené takou zodpovednou úlohou.

 

Aká bola najhoršia vec, ktorá sa ti stala? 

Gabi: Najťažšou a najbolestivejšou udalosťou v mojom živote bola náhla smrť môjho otca. Dodnes si živo pamätám na telefonát, v ktorom som sa ako 36 – ročná dozvedela, že ockovi diagnostikovali rakovinu. Presne o 2 mesiace si ho potom  Pán povolal k sebe.

 

Čo je tá najšialenejšia, alebo najvzrušujúcejšia vec, ktorú si urobila?

Hela: Naskočila som do už idúceho vlaku. A keďže sa o to usilovala ešte iná pani, najskôr som pomohla vhodiť jej tašky, potom ju a už do dosť rýchleho vlaku som skočila ešte ja. Adrenalín…asi preto v dnešných vlakoch dvere pred odchodom už blokujú.

 

Ak by si vo svete mohla zmeniť jednu vec, čo by to bolo? Za čo si vďačná?

Gabi: Som nesmierne vďačná Pánovi za dar môjho povolania, za jeho požehnanie, ktoré ma sprevádza celým životom. Za lásku, ktorú mi prejavoval cez mnohých ľudí a ktorú vnímam každý deň. Túžila by som po tom, aby všetci ľudia mohli túto Božiu lásku zakúšať  a aby tak prestalo zlo vo svete, ktoré toľkým ľuďom spôsobuje bolesť.

 

Ak by peniaze nič nepredstavovali, čo by si v živote robila?

 Hela: Skrášľovala by som prostredie, usilovala by som sa robiť život prakticky žiteľnejším, radostnejším a krajším.

 

Máš rada svoju prácu? 

 Gabi: Myslím, že mi Pán daroval najkrajšiu prácu – prácu s deťmi a mladými. Od svojich 25 rokov som mala možnosť pôsobiť v mnohých mestách  a na mnohých školách , predovšetkým ako učiteľka náboženstva. Momentálne  učím od septembra na základnej škole v Petržalke na Lachovej. Ďakujem, že mi svojimi modlitbami budete pomáhať privádzať zverené duše k Pánovi.

 

Ak by si mohla vrátiť čas, čo by si urobila inak?

Hela: Vsadila by som viac vo svojich postojoch na milosrdenstvo, láskavosť a nehu.

Aký je tvoj najväčší sen?        

Gabi: Mojou najväčšou túžbou od 15 rokov je stať sa svätou. Pamätám si, ako ma ujo Sandtner raz pri jednom  stretnutí v Pezinku naučil citát od Dominika Savia v taliančine: „Devo, posso, voglio assolutamente farmi santo!“ (“Musím, môžem, chcem sa rozhodne stať svätým!“). Odvtedy som sa začala viac priateliť s týmto výnimočným nebeským pomocníkom a prosiť ho, nech aj mne pomôže naplniť  jeho ideál.

 

Nejaký objav posledných týždňov..?

Hela: Áno, tento rok som mala možnosť žiť v komunite trochu inej charizmy, kde na vlastnej koži som zakúsila, ako dokáže človeka pretvárať bez podmienok prijímajúce, žičlivé a láskyplné prostredie. Vedela som to hlavou, veď don Bosco staval na tom, ale tu som expresne rýchly dopad pozorovala na sebe. Za krátky čas a medzi cudzími ľuďmi…rýchlo zo mňa padli predsudky, reagovala som uvoľnenejšie a vo väčšej súhre s mojím vnútorným ja, akoby sa mi očistil zrak – v pokoji a pravde som rozlíšila, kde ja preháňam, kde reagujem pod vplyvom strachov, kde som žila v omyle a prestala som cítiť potrebu sa obhajovať. Mám pocit, že za tých pár mesiacov som pokročila viac ako za predošlých desať rokov.

 

Tento zážitok zostane ako pekná spomienka?

Hela: Dúfam, že nie iba. Vyčistil sa mi aj obraz Boha – Otca v mojej predstave, nemusím si Jeho lásku získavať vysokou dávkou usilovnosti konať a robiť dobro, tlačiť sa do dokonalosti…, viem, že ma miluje aj slabú aj hriešnu. Čaká odo mňa, aby som aj ja milovala ako On a to nejde bez toho, aby som vstúpila do vlastnej zraniteľnosti. A toto túžim vnášať do našich komunít pre kvalitu vzťahov v našich spoločenstvách.

 

sr. Eva Matejková