Keď nám Boh odpovedá na naše otázky. Píše sestra Aďa z Dubnice

Aj vy si možno nosíte v srdci rôzne otázky a veríte, že snáď časom na ne dostaneme aj odpoveď. V modlitbe sa pýtame Boha a prosíme, aby nám dal nejaké znamenie, či odpoveď. Neviem ako vám, ale mne Boh dosť často odpovedá cez druhých ľudí, dokonca aj neznámych. Chcem sa s vami podeliť o jednu skúsenosť, ako Boh odpovedal na moju otázku.

 

Po jednej prednáške o odpustení, som si položila otázku: „Je naozaj možné, aby človek odpustil?“ Je možné z hĺbky srdca odpustiť tým, ktorí nás zranili, ublížili nám? Odpustiť, tým myslím, že keď zbadáte osobu, ktorá vám ublížila, nepociťujete voči nej žiaden hnev, žiadnu negatívnu emóciu, ba naopak, z celého srdca jej žehnáte a tešíte sa z jej úspechov.

 

Každý z nás už asi zažil nejaký náročný vzťah alebo konflikt. Chcete pustiť z hlavy nepríjemný zážitok, ale nanovo sa vám to v hlave prehráva, znova a znova. V takomto rozpoložení som sa ocitla po jednej prednáške O odpustení. Prosila som Pána, aby očistil moje srdce od hnevu a zranenia, ktoré mi spôsobili druhí a aby premenil horkosť v mojom srdci na lásku. Zároveň som rozmýšľala či je to ľudsky vôbec možné.

 

Ako som vychádzala z brány, oproti išla krásna starenka

Po spomínanej prednáške a úvahách som sa išla trochu prejsť. Ako som vychádzala z brány, oproti išla krásna starenka, nízkej postavy a náruč mala plnú hortenzií. Starenka sa usmievala a hortenzie vyzerali ako veľké gule s mnohými srdiečkami, ktoré sa nedali prehliadnuť. Usmiala som sa na starenku a povedala: „nádherné hortenzie“. Starenka úsmev opätovala a začala rozprávať príbeh, ako ku nim prišla a že ich nesie Panne Márii na kalváriu.

 

Po chvíli sa ma opýtala: „čo myslíte, koľko mám rokov?“ Hľadiac na jej šibalský pohľad a krásne sivé vlasy som jej tipla vek. Usmiala sa a hovorí: „Ja mám už 94 rokov. Keď som mala 15. recitovala som jednu básničku o rehoľnej sestre, zarecitujem Vám ju, môžem?“

 

Starenka začala prednes dlhej, ale krásnej básne. Prednes bol čistý a precízny, a zrazu mi docvaklo, že Boh mi cez tú báseň odpovedá na moje otázky… Presné slová si už nepamätám, ale tajomstvo lásky, ktorá ide cez kríž a utrpenie bolo jasné. Láska a kríž, o ktoré sa dá oprieť, ktoré premáhajú každý bôľ a neprávosť. Počúvala som so zatajeným dychom.

 

Babička sa pri recitovaní usmievala, jej oči boli ako žiarivé uhlíky a naozaj vyzerala, akoby sa vrátila do 15-tich rokov. Povedala som jej: „Ale veď Vy vôbec nevyzeráte na 94. Povedzte mi Váš recept na dlhý a šťastný život.

 

A babička mi začala rozprávať svoj životný príbeh.

Ešte sa ani nestihla narodiť, už jej tragicky zomrel otec. Keď mala 6 rokov matka ju nechala aj so starším bratom babke a odišla za prácou do Francúzka. Babička ich oboch vychovávala ako vládala, v láske a vo viere. Prekvapilo ma, že svoj ťažký život rozprávala s takým pokojom a vďačnosťou. Mama ich prišla pozrieť po 20-tich rokoch, dovtedy ju nevideli. Keď ju prišla pozrieť mama, (babička Hortenzia bola už vydatá) s láskou a bez výčitiek ju objala a povedala: „mamička, ja sa na Vás nehnevám a teším sa, že ste prišli“. Jej starší brat nechcel mamu ani vidieť.

 

Rozprávala mi ešte veľa príbehov, ako ju Boh viedol, keď jej bolo ťažko, keď nemala prácu,… Nakoniec mi povedala: „Viete mala som ťažký život, ale Boh ma nikdy neopustil. On bol vždy so mnou a vždy mi nejako pomohol cez dobrých ľudí. Ďakujem mu za všetko. S Ním môžeme prekonať každú ťažkosť a kríž“.

 

Stretnutie s babičkou mi zostalo dlho v srdci a rada sa k nemu i dnes vraciam. Bolo pre mňa odpoveďou, že s Bohom je všetko možné, že s Ním sa aj každodenné ťažkosti nesú s radosťou.

 

sr. Aďa Badíková