Prečo kresťan číta Sväté písmo

Stroskotanému moreplavcovi sa horko ťažko podarilo priplávať na neznámy ostrov. Objavil tam domorodca ako číta pod stromom Bibliu. Bez váhania sa na neho vyrútil: „U nás tú knihu už nikto nečíta. Treba ju zahodiť!“ Domorodec zdvihol zrak a hovorí: „Skôr ako som ju začal čítať, tak som si takých ako ty upiekol. Naozaj si myslíš, že ju mám radšej zahodiť?!“ Aj Goethe raz povedal, že „čím budú ľudia ušľachtilejší, tým viac budú čítať Bibliu.“ Zaiste mu nešlo len o mravný vplyv Svätého písma na ľudstvo. Dôvod prečo ho často brať do rúk má viacero hľadísk, nad ktorými sa podľa mňa oplatí zamyslieť.
 
Počúvaj a započuj
Sila Božieho slova vždy bola v jeho ohlasovaní. Slová Biblie totiž potrebujú ústa i srdce  človeka, ktorý im dá živú iskru: svoje mentálne schémy, emócie, ba i ruky spolu so skúsenosťami pretkanými radosťou i utrpením. Bez nich im hrozí, že ostanú mŕtvou literou. No dnes je naša schopnosť počúvať a započuť opotrebovaná ako zodraté pneumatiky.  Donedávna povedať nejaký príbeh alebo poučenie z Biblie bolo ako podať pohár vody smädnému na púšti. Teraz žijeme v oceáne informácií všetkých druhov, z ktorého potrebujeme čiahnuť po sladkej vode života. Vlastnou rukou. A ak sa aj kresťan v minulosti zaobišiel bez osobného vzťahu k Božiemu slovu, dnes to už nepôjde.
 
Status kresťana
Snáď sa veľmi nepomýlim, keď poviem, že bežný veriaci zvykne zažívať vo vzťahu k Božiemu slovu, čítanému počas liturgie slova, extrémne pozície. Buď sa jeho vnímanie automaticky vypne s myšlienkou: „Však toto už poznám!“ Alebo u iného sa objaví chronický pocit chaosu z toho, že si jednotlivé čítania nevie zaradiť. Netuší, ktoré kam patrí, čo s čím súvisí a trpne necháva na seba padať milostivý dážď Božieho slova bez toho, aby si ním uhasil existenciálny smäd.
 
Tá prvá skúsenosť nebýva reálna. Z Písma relatívne dobre poznáme zopár príbehov či podobenstiev, a to je všetko. A keby sme aj tie najznámejšie, starovekým štýlom veľmi hutne zaznamenané, mali hodnoverne zopakovať, asi by sme habkali. Veď v nedeľnej liturgii si stihneme vypočuť asi len štyridsať percent z celého Nového zákona a iba tri zo Starého. Teda životné minimum, ktoré je na hranici podvýživy. Preto zrejme náš subjektívny dojem vnútorného chaosu z Písma bude k realite o niečo bližší.
 
Možno nás od čítania Písma odrádza aj podvedomý pocit, že sa pri liturgii používa na to, čo chce kazateľ povedať. A tento pocit zatieni jeho celkovú silu, ktorá tak neobyčajne rešpektuje našu slobodu. V kostoloch nás pri počúvaní Božieho slova nezvykne obísť ani ďalšia pasca: istá anonymnosť. Pri jeho vnímaní nám totiž naša životaschopná obrazotvornosť môže pohotovo našepkávať: „Keby to tak počul môj sused alebo šéfka…!“ Ak si však vezmem do rúk Písmo ja sám, šanca, že to bude vytúžený dialóg medzi mnou a Bohom je oveľa väčšia.
 
Konečne dospelí
Katechumenov naša Cirkev pred prijatím sviatostí vovádza do Svätého písma tak, že im hneď na začiatku slávnostne odovzdá evanjelium. Zaiste nie preto, aby si ho odložili na policu, ale aby sa jeho čítaním ako zápalnou šnúrou naštartovali k životodarnej viere. Zdá sa však, že kresťan, ktorého pokrstili ešte ako malé dieťa túto etapu „šťastne“ preskočil. A aj keď prijal sviatosť dospelosti, čo sa týka Biblie môže po celý život neduživo pokrivkávať.
 
Ako zrelí kresťania potrebujeme viac, ako byť závislí od toho, čo sa nám z Písma nadrobí počas nedeľnej eucharistie. Je to ako keby sme sa s niekým poznali len z počutia alebo cez facebook. Zoznámiť sa naživo je oveľa viac. A to potrebuje zrelý kresťan: chytiť Písmo do svojich dlaní a začať čítať. Spoznávať ho vlastnou hlavou, svojimi citmi a originálnou životnou históriou. Teda naživo, aj bez sprostredkovateľov.
 
Nebezpečenstvo fundamentalizmu
Predstavte si veľký balík s puzzlami. Takú trojtisícovku. Aspoň toľko čítaní máme všetci k dispozícii na počúvanie počas svätých omší v troch liturgických rokoch. Pri každej bohoslužbe slova, obrazne povedané, dostaneme na doma zo starostlivej lásky Cirkvi akoby zopár zlomkov textu Svätého písma. Dostávame ich nie len tak, ale aby sme si ich v každodennom živote postupne hlavou i srdcom skladali. No niektoré, žiaľ, stratíme už cestou domov, ba možno hneď pri bohoslužbe, keď sa nám nedarí sústredene počúvať.
 
Je tu však radostná správa. Ak máte doma Bibliu – a isto ju máte –, akoby ste mali veľkú kompletnú škatuľu čisto nových puzzlí, z ktorých nechýba ani len kúsok. Túto „krabicu“ treba iba otvoriť a začať skladať. A kedy nás začne baviť skladanie puzzlí? Keď sa začína črtať obraz, či nie!? Tomu však predchádza istá námaha. Niečo také robíme vo vzťahu k Biblii keď sa ju odhodláme čítať. No čím viac z Písma prečítame, tým viac nás začne baviť skladanie krásneho, stále hlbšie vnímaného obrazu. To je tajomstvo všetkých milovníkov Biblie. Chytilo ich to… A potom, ak dnešný kresťan nespoznáva celé Písmo, nemôže ho vnímať v kontexte. Vtedy je v nebezpečenstve, že si ho bude vykladať fundamentalisticky – čiže zdôrazňovať a vytrhávať z kontextu výroky, ktoré mu vyhovujú. Nielenže sa môže pomýliť, ale vysiela nezdravé informácie o kresťanstve do svojej rodiny i celého prostredia.
 
Je čítanie Písma povinné?
Niekto by mohol povedať, že veď časté čítanie Písma nepatrí medzi prikázania. No aj čo sa týka prijímania Eucharistie Cirkev ju prikazuje prijať raz do roka, a predsa ju prijímame i každodenne. Tak by to malo byť aj s čítaním Svätého písma.
No ani Eucharistiu nestačí prijímať často – ľahko sa nám môže stať nábožným zvykom. Potrebujeme aj adoráciu a pri klaňaní sa Bohu usporiadať seba samých, prehlbovať sa vo vedomí kto je Boha a kto som ja. Veľmi podobný účinok na nás má aj čítanie Písma. A ako pri poklone nemusíme po každé v sebe pocítiť jej účinky, tak je to aj s čítaním Svätého písma. Napriek dojmu, že sme z neho máločo porozumeli, môžeme si byť istí, že v našich hĺbkach ticho pracuje.
 
Prečo teda Písmo čítať
To, že Písmo je základom celej našej viery a morálky ovládame dobre. No ono nás veľmi jemne učí dôverne spoznávať aký je Boh, vstupovať s ním do osobného vzťahu. Učí nás nielen o Bohu, ale aj o človeku – kto som, prečo a načo žijem – v Božom svetle. A lepším spoznávaním seba budem lepšie rozumieť iným. Všetko, čo viaceré humánne disciplíny, vrátane psychológie, objavujú len s námahou, kresťan má v Písme oddávna, skoro ako na tácke.
 
Nadovšetko nás Písmo povzbudzuje, oduševňuje, oživuje nášho ducha, ohrieva srdce. Nielen dojímavými pasážami, ale aj otvorenosťou akou hovorí o hriechu či zle. Nevdojak si pri jeho čítaní môžeme opakovať: Keď on alebo ona mohli byť Božími obľúbencami, prečo nie ja…? Písmo nás tak dáva dokopy, stavia na pevné nohy a chce rozhýbať celú našu existenciu.
 
Čítaním Písma sa v nás kvapka po kvapke vytvára schopnosť stále lepšie ho chápať. Knihy Biblie totiž nie sú od seba izolované – naopak – akoby sa medzi sebou zhovárali. Zaiste naši čitatelia poznajú hru na dámu. Kým si v nej pešiačik preskáče všetky políčka, aby sa z neho stala dáma, býva hra dosť nudná. Ale keď už máme nejakú tú dámu, môžeme „rajzovať“ po celej hracej podložke. Tak je to aj s čítaním Písma. Spočiatku sa pri jeho čítaní potrápime, ale čím viac z neho prečítame, tým ľahšie sa v ňom bude naša hlava i srdce hýbať. Biblia sa totiž najlepšie vysvetľuje Bibliou. Pre jej spoznanie nepotrebujeme ktovieaké komentáre, ktorých obsah napokon skôr či neskôr zabudneme. Potrebujeme Písmu začať rozumieť osobne, lebo čo z neho sami pochopíme, nik nám už nevezme.
 
Dôvodov na čítanie Písma by sme našli jedna radosť. Skúsme si ich zhrnúť a sedem z nich podložiť jeho autoritou.

• Múdrosť nad múdrosť

V prvom rade čítame Písmo preto, lebo je Bohom inšpirova­ným, čiže vnuknutým Pánovým slovom, ako o tom hovorí aj svätý Pavol svojmu žiakovi Timotejovi: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápra­vu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 – 17). Ako ra­di počúvame našich múdro hovoriacich priateľov či priateľky! Alebo ako často opakujeme svojim deťom dobré rady! To, čo je múdre, je múdre, ale ak hovorí Boh, je to múdrosť nad múd­rosť. Už len tento dôvod na čítanie Písma by nám celkom po­kojne mohol stačiť.

• Ekológia pravdy

Písmo je pravda. Dosvedčuje nám to priamo Ježiš: „Svätý Ot­če… Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda“ (Jn 17, 11. 17). Čo sa pravdy týka, Biblia je tým najekologickejším čítaním na sve­te. Totiž dnes ani poriadne nevieme, prostredníctvom čoho sa do nás môžu infiltrovať rôzne pochybné názory a „izmy“. Koľko falše víri okolo nás! A pritom Boh a jeho slovo sú číra Pravda.

• Bližšie k Ježišovi

Biblia nás privádza aj k vtelenej Pravde, k Ježišovi. Nehovorí nám o nejakej teoretickej pravde, ale o pravde z mäsa a kostí, ktoré na seba vzal a žil Boží Syn: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa“ (Jn 14, 6). Je jasné, že v Pís­me je veľa náuky a usmernení, ale jeho základným cieľom je, aby sme pochopili, ako môžeme vstúpiť do večného priateľstva s Bohom cez Bohočloveka, ktorý nás nikdy neoklamal a nikdy ani neoklame.

• Návod na život

Tým, že Písmo je inšpirované Bohom, naším Stvoriteľom, doká­že sa dotknúť najhlbších hlbín nášho ja, veď sme každý osob­ne jeho stvorením. Ak dostaneme najnovší model i-phonu, musíme sa zoznámiť s jeho fungovaním. Ale ako čo najlepšie používať vlastnú existenciu, teda to, čo je nekonečne vzácnejšie ako každý mobil, nad tým neuvažujeme?! Je to práve Biblia, ktorá nás učí ako „používať“ svoj život správnym spôsobom. Vie preniknúť našou bytosťou lepšie ako laserový lúč: „Živé je Božie slovo […] preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). Áno, dobrý psychológ nám môže nesmierne pomôcť, ako správne pochopiť seba a lepšie žiť, ale na tú hĺbku, kam sa v nás dostane náš milosrdný Boh, jednoducho nemá. A to je dosť dobrý dôvod na to, aby sme Bibliu konečne oprášili.

• Lahodný pokrm

Božie slovo je sladké a vzácne. Sladšie ako nutela či vanilko­vá zmrzlina. Nasýtiť našu dušu môže len Božie slovo. La­bužnícky žalmista o ňom hovorí: „Aké sladké sú tvoje výroky môjmu podnebiu, mojím ústam sú sladšie ako med (Ž 119, 103). Zároveň je Pánovo slovo drahocenné: „Lepší je pre mňa zákon tvojich úst ako tisícky v zlate a striebre“ (Ž 119, 72), a preto „mi­lujem tvoje predpisy viac ako zlato, viac ako najrýdzejšie zla­to“ (Ž 119, 127). Aby sme naživo videli nejaký slávny obraz, napríklad Monu Lisu, musíme ísť až do Paríža. Naproti tomu sladkosť a vzácnosť Biblie, ak ju chceme zakúsiť a tešiť sa z nej, máme rovno na svojom stole.

• Svetlo na cestu

Božie slová nás vedú. Koľko mladých, ba i starších už poblúdi­lo. Práve Biblia nás učí, aby sme neboli ako ovce, ktoré zblúdili, lebo šli vlastnou cestou, ale aby sme išli tou správnou, Bo­žou. Poskytuje nám sústavné vedenie, dôveryhodný kompas, ba GPS súradnice na orientáciu v živote. Lebo ona nie je len lampou pre naše nohy, ale výklad jej slov osvecuje, maličkým dáva chápavosť (Ž 119, 130). Ak chceme mať istú, praktickú a zároveň oslobodzujúcu navigáciu v živote, čítajme Bibliu a nebudeme nikdy sklamaní.

• Kam by sme šli

A napokon, napriek všetkým povzbudeniam sa nám jednodu­cho môže stať, že budeme mať pokušenie opustiť Ježiša, ktorý sa nám prihovára svojím slovom. No on sa aj teba osobne pýta: „Aj ty chceš odísť?“ Odpovedzme mu so Šimonom Petrom: „Pane, a ku komu by sme šli? Ty máš slová večného života“ (Jn 6, 68).
 
Text si môžete vypočuť aj ako podcast na anchor.fm.
 
Sestra Dáša