„Niekedy by som si želala byť na chvíľu niekto iný. Niekto, kto zvládne správne každú chvíľu,“ píše sestra Fany z Rožňavy

„Ja byť indián Sivý vlas a ja tu byť zas.“ Tak začínal karneval pre naše deti z Centra Dominika a neskôr aj karneval vo farnosti Rožňava Juh. Namiesto známych detských tvárí však na mňa hľadeli rôzne krásne, no niektoré aj strašidelné bytosti, postavy z reálneho sveta, ale aj z rozprávok či filmov. A tak to počas karnevalov má byť. Naše deti majú veľmi radi kostýmy a masky. Je to zábavné chvíľu byť niekto iný, raz krásny, inokedy strašidelný, dobrý či zlý, ale tá chvíľa raz skončí a možno práve preto, je to krásne.

 

Okrem karnevalov sme v poslednom období žili maľovkou. Centrum dostáva nový šat, všetky detské izby majú nové farby, aj jedáleň a kuchyňa už žiaria novotou. Novú farbu dostala aj naša komunitná kaplnka. Táto zmena bude trvať dlhšie ako jeden karneval a vyžadovala aj viac úsilia a času. Miestnosť pred maľovaním bolo treba nachystať, po maľovaní zasa upratať, uložiť nábytok. A nebolo to len o práci. Robotníci sa už skamarátili s deťmi, ktoré sa im snažili pomáhať (to aspoň tvrdia deti), spoznali nielen priestory Centra, ale aj denné radosti a starosti, ktorými si prechádzame.

 

Začal pôst a mne to pripomenulo obe tieto veci: karneval aj maľovanie. Niekedy by som si želala byť na chvíľu niekto iný, možno bez väčšej námahy, niekto, kto zvládne správne každú chvíľu, ktorá prichádza, superhrdina z rozprávky. Ale karneval nevydrží dlho, masky sú len na chvíľu. Zrejme to bude trvať dlhší čas, viac námahy, ale rovnako ako maľovka, prinesie to nakoniec viac než len novú tvár. Možno to bude radosť z malých úspechov. Zo vzťahov, ktoré sa budujú postupne vzájomnou snahou, ale aj nádej pri veciach, ktoré sa hneď nepodaria. Na konci pôstu je predsa vždy Veľká Noc.

 

Fany Martinková