Boh nie je otcom vrabcov, ale Tvoj! Neboj sa, nemaj strach len ver!

Liturgické čítania na 12. nedeľu v cezročnom období rok A nájdete na tomto odkaze.

 

Častým motorom nášho jednania býva strach. Mal by však fungovať iba ako brzda. Neprimeraný strach je ako nepriateľ vo vlastnom dome. Ak ho neriešime, stane sa z neho pasca Zlého, ktorý rád nafukuje nevyhnutné utrpenia života, aby zasial nedôveru. Ak strach dominuje, nedá sa bojovať za Božie kráľovstvo ani statočne, ani s nadšením.

 

Prečo sa nebáť? Prvým, základným dôvodom, je skutočnosť, že Ježiš nám sľúbil , že zostane s nami až do konca sveta. Aj keď to vieme, môže nás skľučovať obava, či bojujeme správne, dostatočne. Ježiš však chce, aby sme aj túto obavu demontovali a jej balast hodili cez palubu. Hlavný argument? On náš boj už vyhral. Sme víťazi. Výhru – večný život – nám predviedol v prvé veľkonočné ráno. No aby sme mohli mať účasť na jeho víťazstve, musí nás nechať namočiť aj do svojho výkupného boja. Ako keď dobrá mama z úzadia sleduje, ako dcérka pečie „svoj“ prvý slávnostný koláč… A potom, naše kresťanstvo predsa nie je o tom, aby sme mali u Pána Boha protekciu a prišli do neba nepoznajúc pot ani rany ani vrásky.

 

Otec vie o každom jednom

Nepriateľ tým, čo veria Ježišovi môže na chvíľu zabiť telo. Tým, čo neveria môže zabiť dušu i telo navždy. V druhom prípade je riziko desivé. Preto Ježiš povzbudzuje, aby sme mu verili. Za jeho čias bolo na trhu najlacnejším „mäsom“ vrabčie a jeho Otec predsa vedel o každom jednom, ktoré malo zachrániť chudobného od vyhladovania. Tým, že má sčítané aj naše vlasy, pozná nás na chlp. Aká útecha! Určite nejde o to, že Bohu nezáleží na našom tele. Ak zomrieme, bude to iba dôkaz, že Otec nás uznal za pripravených užiť si víťazstvo s Ježišom. Veď smrť je prirodzená udalosť, nie zlo, i keď ju vplyvom hriechu veľmi často prežívame zle.

 

Aj keď je Otec Pánom sveta, neznamená to, že sa zaujíma iba o globálne problémy a svetovú diplomaciu. Nič nie je príliš malé, aby nebolo príležitosťou pre jeho láskyplnú starostlivosť o nás, či je to vrabec alebo ja. Ak sa však v našom srdci rozrastie nedôvera, vtedy sa považujeme za nič, za ešte menej ako jeden vrabec. Otcove milované deti sa cítia menej ako vrabec vtedy keď si myslia, že Boh sa s nimi nezaoberá. Ale Boh nie je otcom vrabcov, ale Tvoj!

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina.

 

sr. Dáša