Náš Boh je Radosť, ba dokonca i cesta k nemu je už radosťou

Liturgické čítania na 24. nedeľu v Cezročnom období nájdete na tomto odkaze.

 

V túto nedeľu načrieme, v podobe troch podobenstiev o strate, do srdca evanjelia. Najlepšie poznáme to o márnotratnom synovi, ale prvé dve naň pripravujú, sú ich anticipáciou, aby to tretie vyniklo ešte viac.

 

Evanjelista Lukáš, pochádzajúci z helénskeho prostredia, je citlivý na aktívnu prítomnosť žien vo svojich textoch, čo platí aj teraz. Rozprávanie o stratenej ovci je z mužského prostredia a podobenstvo o stratenej drachme rovno z kuchyne. Plasticky popisujú vnútorný stav toho, čo niečo stratil. Poznáme to: niekedy ide o celkom malú vec, a akoby všetky ostatné veci prestali existovať, lebo myslíme len na tú stratenú. Nemáme pokoja, kým ju nenájdeme.

 

A predsa, akákoľvek vzácnosť je ničím v porovnaní s tým, keď stratíme koreň svojej existencie: vzťah k vlastným rodičom a následne k Rodičovi. Absencia Boha v nás môže vyvolať suchú púšť i potopu, tornádo alebo zemetrasenie, úpal či mráz v duši. Od prudkej bolesti až po tupú necitnosť…

 

Príbeh o stratenej ovci

Príbeh o stratenej ovci uvádza aj evanjelista Matúš (Mt 18, 12 – 14). No v Lukášovej optike je to príbeh plný radosti. Do svojho kratučkého rozprávania pridáva radosť až trikrát: vkladá ju aj do gesta vzatia ovce na plecia a dokonca vlastník tej stratenej vyzýva k radosti i svojich parťákov.  A keď chudobná žena nájde svoj stratený peniaz, jej radosť Ježiš pripodobňuje k tej nebeskej. S tým rozdielom, že za pár hodín radosť z nájdenej drachmy poľaví, ale tam hore to bude radosť navždy.

 

„Hostinový“ evanjelista Lukáš v treťom podobenstve o strate hovorí o tej najvyberanejšej oslave. Najviac podobnej k tej nebeskej. Lebo keď sa vrátime k svojmu Otcovi, všetci dostaneme nové šaty, štýlovú obuv podľa najnovšej nebeskej módy, dokonca i dedičné šperky, tie najvzácnejšie. A pripravia nám tú najlepšiu, dnes tak drahú teľacinku, vykŕmenú špeciálne pre nás.

 

Keď tieto podobenstvá počúvame v pôste, vnímame ich skôr v duchu výzvy k pokániu. Aby sme sa ako stratení Bohu nebáli vrátiť domov. Teraz si však vychutnajme ich nesmiernu, do špiku kostí prenikajúcu radosť. Tú radosť, po ktorej z hĺbky zmiera naše srdce. Aby sme mohli precítiť, že nebo – to je radosť. Že náš Boh je Radosť, ba dokonca i cesta k nemu je už radosťou.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina.

 

sestra Dáša