Vtedy, keď nečakáš nijaký zázrak. Píše sestra Monika Méryová
Všetci žijeme svoje každodenné a sviatočné dni v istej rutine plnej povinností, radostí, starostí i obáv. Pre mňa zmesou týchto pocitov boli aj mesiace pred prázdninami, lebo som prijala výzvu nahradiť sestru Magdu v Albánsku počas jej pobytu na Slovensku. Keďže už počas pár rôčkov som tam pobudla nejaký ten čas, mám tam viaceré pekné vzťahy, ktoré pretrvávajú aj v čase neprítomnosti.
Okrem tých radostných stretnutí, na ktoré som sa tešila, tu boli aj ľudia z okolia. Niekedy to bol milý sused, s ktorým sme sa vídali väčšinou len na omši a keďže komunikácia bola v albánčine náročnejšia, zostalo pri výmene ovocia a srdečných pozdravov. Alebo to boli dievčatá, s ktorými sme tak pravidelnejšie hrávali volejbal, na ktorý ma vždy ľahko nahovorili.
Stretnutie so sestrou Rózou
Z iného súdka boli moje obavy zo stretnutia so sestrou Rózou, s ktorou sme mala veľmi dobré vzťahy. Keď som sa dozvedela, že za tým jej veľkým schudnutím sa neskrýva únava, keď denno-denne chodí medzi komunitou a otcom, ale pokročilé štádium rakoviny, bála som sa stretnutia s ňou.
Už vyše pol roka bola v inšpektoriálnom dome v Neapole. Keďže rakovina bola vo vysokom štádiu, nedostávala takmer žiadnu liečbu. Až v poslednom čase po mnohých diagnózach dostala lieky vyrobené len pre ňu osobne. Keď sa vrátila do Albánska, ja som tam bola už pár dní. Všetky sestry sme boli v napätí, ako to bude, hoci začali chodiť dobré správy. Lieky začali zaberať, 85% metastáz jej zmizlo, bola pomerne „čistá.“
Sestra Róza prišla chudučká, slabučká, ale s chuťou do života. Začala jesť, vládala normálne fungovať, chodila každý deň na bicykli k moru. Postupne vysadzovala lieky na utlmenie bolestí, bez ktorých predtým nevedela existovať. Lekári sami hovoria o zázraku, čo je ešte predčasné. Prišlo však niečo, čo sme nečakali aj keď sme sa modlili za jej uzdravenie. Zdalo sa nám to príliš neskoro… Všetko je v Božích rukách, ale zatiaľ chodia povzbudivé správy. Je pre zázrak niekedy neskoro?
Monika Méryová
