„Aby sme vedeli byť ľuďmi dobrého srdca s veľkou zásobou na dlhšie obdobie dopredu.“ Rozhovor so sestrou Mirkou o službe v Michalovciach pri utečencoch.

Saleziánky sa angažovali už pár dní po vypuknutí vojny na Ukrajine, keď k nám cez hraničné priechody začali prúdiť davy Ukrajincov. Sestra Monika Foltýnová a Kamila Seidlová urobili prieskum na hraniciach v Ubli a vo Vyšnom Nemeckom. Potom priamo do Vyšného Nemeckého prišla sestra Lamiya, Martina a Elen. Boli osobami prvého kontaktu. Po týždni ich na víkend vystriedali sestry direktorky.  Opäť na nasledujúci týždeň prišla slúžiť iná sestra, Evka Pullmanová. Medzi tým sa presťahovala pomoc z hraníc do Michaloviec, kde sa vystaval hotspot. Evka bola v službe pri výdaji jedla. Posledný týždeň sa v službe utečencom angažovali sestra Andrea Mladošová, ktorá prišla kvôli tomu až z Azerbajdžanu a sestra Miroslava Tarajová. Mirka ním porozprávala o svojej dobrovoľníckej službe, ako vnímala realitu a čo ju oslovilo.

 

Ako si sa dostala k tejto dobrovoľníckej službe?

O vojne, ktorá vypukla som sa dozvedela v čase, keď som bola na duchovných cvičeniach v Prešove. Cítila som, že chcem byť nejako blízko týmto ľuďom. To, že tam prichádzajú matky s deťmi som vnímala ako výzvu, že je to naše saleziánske, nám blízke. Moja prvá osobná myšlienka o pomoci, keď som sa modlila na duchovných cvičeniach bola, dať sa dokopy ako saleziánske strediská tu na východe a ponúknuť našu pomoc mestám, kde boli utečenci.

 

Od začiatku som mala túžbu dostať sa tam, keď bola možnosť ísť, vystriedala som sestry a slúžila som. Keď sme boli ako sestry direktorky, tak ma to chytilo za srdce, že byť pri Ukrajincoch len tak ľudsky. Niekoho sa niečo spýtať alebo len tak pomôcť, či už nosenie tašiek alebo zahrať sa s deťmi alebo sa porozprávať. Bolo veľmi pekné vyčariť úsmev na tvári deťom a na to sa chytali potom aj ich mamky.  Tam sme dostali link na zápis do Michaloviec, už sa vytváral nový štátny systém.

 

Túto cestu k dobrovoľníctvu pri utečencoch by som nazvala túžbou srdca, ktorá sa mi podarila zrealizovať aj vďaka predstaveným.

 

Čo si zažila, akú realitu života?

O realite utečencov sa píše všade. Je to tak, že ľudia tam prídu s kufrom alebo taškami. Niekto príde s peniazmi, sú tam ľudia, ktorí prídu bez peňazí, lebo si nestihli nič zobrať z domu. Sú tam ľudia, ktorí zachraňujú svoje zvieratá. V prvé dni tam predovšetkým boli matky s deťmi, starých ľudí nebolo až tak veľa a mužov veľmi zriedka. Ženy boli neustále na mobiloch, lebo potrebovali byť v kontakte so svojimi rodičmi alebo súrodencami, alebo s manželom, ktorý ostal na fronte.

 

Toto bolo hrôza prvých príchodov. Keď som bola po mesiaci, už som sa vôbec nestretla s ľuďmi, ktorý by plakali alebo, že by bol niekto na mobile kvôli tým kontaktom. Ľudia prichádzali smutný, ale pokojnejší, možno si našli miesto, kde prežili tú traumu a ku nám prichádzali po nejakom čase. Akoby boli s tým vyrovnaní, s touto realitou, ktorá na Ukrajine je. Tí prví, ktorí prichádzali, prechádzali ďalej do zahraničia.

 

To znamená, že teraz už zostávajú na Slovensku?

Teraz je to tak, že týchto ľudí privezú na stanicu v Michalovciach a odtiaľ sa už sami privádzajú linkami na miesto na Slovensku, ktoré im je určené. Nie sú ponechaní úplne sami na seba, vždy je tam niekto na stanici, kto ich čaká. Sú to predovšetkým vojaci, ktorí ich nasmerujú na miesto určenia. Mne to prišlo veľmi ľúto, keď som videla, že o 9. večer nasadajú mama s tromi deťmi, z toho jedno má na rukách. Keď som si predstavila, že musí ešte dvakrát prestúpiť na našich linkách, kým sa dostaví tam, kam má. Zdá sa mi to ťažké, ale tí ľudia, aj keď je to pre nich ťažké, berú to, idú do bezpečia.

 

Žiaľ je aj taká realita, že sa nájde niekto, kto sa na takýchto veciach priživí. Bolo aj trochu vidno, aj keď nechcem súdiť, že prišli aj ľudia, ktorých sa vojna  nedotkla, ale u nás budú mať lepšie podmienky. Kde bolo zadarmo, išli to využiť, ale to už k tomu patrí a nie sme tu na to, aby sme to nejak súdili.

 

Môžeš bližšie popísať, čo ťa najviac oslovilo?

Nedá sa mi povedať, čo najviac, lebo tam bola množina veľmi silných vecí. Veľmi ma oslovili mamy s tou ohromnou silou, ktorú človek má, keď mu ide o to, aby zachránil svojich blízkych. Koľko ťažkých vecí je pred nimi a musia ich prekonať. Ohromná vnútorná sila, ktorá ich drží nad vodou. Láska zachrániť svoje deti je niečo naozaj veľké. Vtedy sa nepozerajú na seba.

 

Druhá silná vec bola služba vojakov. Boli v neustálom pohybe, či prevážali starých ľudí, brali batožiny, robili nízke práce. Alebo museli neustále stáť niekoľko hodín na nohách. Mali toho naozaj veľa a nevidela som nijakého z nich nervózneho, boli úctivý k ľuďom. Veľmi som si toho vážila.

 

Ďalšia veľká skupina boli dobrovoľníci.  Všetci ľudia, ktorí chceli robiť dobro išli tam a ono sa to potom cíti. V nasadení dvanásť hodín denne, niekoľko dní za sebou, vyčerpaní, boli naozaj v službe a v hocijakej. Tá atmosféra, ktorá sa na takomto mieste smútku vytvára bola veľmi silná aj medzi dobrovoľníkmi. Myslím si, že dobrovoľníkov k službe poháňalo aj práve toto, čo počuli od ľudí, čo pozažívali alebo keď videli ich biedu.

 

Potom sa mi veľmi páčila zasadenosť kňazov. Gréckokatolícka eparchia Košice sa hneď zmobilizovala. Mali neustále služby, po štyroch hodinách. Vždy tam bol niekto k dispozícií. Keď si zoberiem, že sú to otcovia rodín, bolo to pre mňa silné.

 

Čo je podľa teba pri  kontakte s ľuďmi z Ukrajiny dôležité, ako sa im dá čo najlepšie pomáhať?

Myslím si, že v prvom rade by to malo ísť niekde smerom od nášho štátu. Je to už nejaký čas, keď treba tých ľudí udomácniť. To prvé, čo poskytlo mnoho rodín je ubytovanie, ale keď je niečo dlhodobo, treba riešiť tento systém. Kde budú deti chodiť do škôl a škôlok, to je otázka štátu.

 

Z našej strany podľa mňa je dôležité, aby sme sa časom nezačali na týchto ľudí hnevať. Niekto sa môže na to pozerať spôsobom my nemáme zamestnanie a ponúkame ho im alebo my nemáme miesto v škôlkach a ponúkame ho pre ukrajinské deti.  V niekom sa niečo nezištné môže razom, takýmto zážitkom zmeniť možno na vlnu hnevu. To čo môžeme my pomôcť, je spracovať to v sebe. Aby sme ostali ľuďmi, ktorí vydržia dlhodobo byť ľuďmi dobrej vôle. To, čo vidno teraz, ale nielen na pár dní, keď treba hasiť urgent, ale aj dlhšie.

 

O humanitárnu pomoc u nás núdza nie je. Vieme sa podeliť, lebo máme nadbytok. Pomaly začnú u nás rásť ceny,  ľudia začnú viac šetriť, ale aby sme nezabudli, že sú tu blížni, ktorí majú omnoho menej, ako my. Pretože v každej rodine bude niekto, kto stratil niekoho vo vojne, príbuzného alebo budú následky, toho, že ľudia cestou pochoreli. Oni stratili omnoho viac než my tu. Tak, aby sme vedeli byť ľuďmi dobrého srdca s veľkou zásobou na dlhšie obdobie dopredu.