Sestra Lamiya Jalilová: „Nebol rozdiel, či si vojak alebo rehoľná sestra. Záviseli sme jedny od druhých a vedeli sme sa vzájomne rešpektovať.“

Osem dní, nespočetné množstvo ľudí prechádzajúcich cez hranicu. Nebol rozdiel, či si rehoľná sestra, či vojak, dobrovoľnícka rodina mala srdce pre ľudí. Ona sa najprv doma modlila za pokoj na Ukrajine a potom cítila, že môže aj poslúžiť priamo tam, v prvej línií. Sestra saleziánka Lamiya Jalilová bola jednou z troch sestier dobrovoľníčok na hranici Vyšné Nemecké. Porozprávala nám o pomoci utečencom, o tom, čo pekné popri ťažkej situácií s nimi zažila a radí, ako ich máme prijímať.

 

Začneme takou klasickou otázkou, prečo si sa rozhodla ísť pomáhať na hranice?

Keď som počúvala nejaké správy alebo videla video zábery, že hľadajú dobrovoľníkov a potrebná je ruština alebo ukrajinčina, hneď som chcela ísť. So súhlasom direktorky a provinciálnej predstavenej som sa na túto službu dala. V tom čase sme u nás v Dubnici nad Váhom prázdninovali. Síce nás čakal pripravovaný tábor, ale komunita ma v tom podporila, urobila mi zázemie. Predtým sme sa dosť modlili, mali adorácie, ale potom som cítila, že môžem poslúžiť aj takto, ísť priamo tam, ako dobrovoľník. Som za to veľmi vďačná.

 

Kde si ako dobrovoľník slúžila, čo bolo tvojou úlohou?

Ako dobrovoľník som slúžila na hranici Vyšné Nemecké. Bola som v podstate hneď, ako sa prejde cez hranicu. Stála som tam a keď prišli ľudia, pýtala som sa ich, ako im môžem pomôcť. Oni hovorili, čo by potrebovali, išlo o jedlo alebo ísť sa niekde ubytovať alebo ich niekto niekde čaká alebo by si potrebovali vybaviť simku, či niekde cestovať. Potom som im vysvetľovala, ako to funguje a dobrovoľníci ich odprevádzali ďalej. Riešila som aj ďalšie veci, ako preklad alebo som párkrát išla aj na ukrajinskú stranu, lebo sme potrebovali priviesť nejaké deti, ktoré prichádzali bez doprovodu. Prekladala som aj veci s políciou pri podozrivých ľuďoch, ktorí sa vyskytli na hraniciach a chceli odviesť nejakých ľudí, tak sme hľadali ich totožnosť a či sú v poriadku, bezpeční.

 

Ako si vnímala realitu tam?

Bola som tam osem dní a naozaj som videla, že je tam veľa dobrovoľníkov, čo bolo super. Videla som obrovskú ľudskosť, obetavosť a že sa všetci snažíme pomôcť, ako sa len dá a spolupracovať medzi sebou. Bolo to veľmi fyzicky náročné a ešte viac psychicky. Počúvali sme veľa príbehov a veľa vecí sa tam odohralo, ktoré ešte doteraz v sebe spracovávam. Každý z nás chcel pomôcť čo najviac, ale vedeli sme, že môžeme pomôcť len v niečom, máme svoje hranice a v niečom sme aj bezmocní v tej pomoci. Snažili sme sa tam vytvoriť atmosféru prijatia ukrajinských ľudí, aby sa cítili dobre, aby sme im nejako pomohli naplniť aspoň základné potreby.

 

Zažila si aj niečo pekné popri tejto ťažkej situácií?

Áno samozrejme, zažila som veľmi pekné veci. Napríklad, čo som spomínala s tými dobrovoľníkmi, že sme vytvárali jednu rodinu, spolupracovali sme medzi sebou. Vôbec nebol rozdiel, či si vojak alebo rehoľná sestra. Záviseli sme jedny od druhých a vedeli sme sa vzájomne rešpektovať. Vnímala som vďačnosť od ukrajinských ľudí. Hovorili nám, že sme ako anjeli. Nečakali to, že ich tak prijmeme, že toľko pre nich urobíme.

Oslovilo ma, keď prišla nejaká ukrajinská rodina, ktorá už býva v Európe a osobne sa mi a teda aj nám poďakovala za to, čo robíme. Hovorili, že už sú tu napríklad druhý deň, a napriek tomu, že je tu zima, vietor, vidia, že dobrovoľníci sú na nohách. Tak sa poďakovali v mene všetkých. Veľmi pekné pre mňa bolo, že ľudia, ktorý cestovali ďalej a my sme im pomáhali, nechávali nám telefónne číslo. Keď docestovali, písali, že je všetko v poriadku, dobre docestovali, nikdy na nás nezabudnú a keby sme niečo potrebovali, aby sme sa im ozvali. Toto ma vždy potešilo, že aspoň niekomu sme pomohli dopraviť sa, tam, kde chcel ísť, za svojou rodinou.

 

Čo by si nám poradila, ako máme prijímať utečencov z Ukrajiny?

Myslím si, že každý by sme mali byť tam, kde sme. Napríklad ja som už teraz doma, chodím do roboty a neviem, či sa mi ešte podarí ísť na hranicu. Viem, však, že za chvíľu títo ľudia budú medzi nami. Či už budeme mať v škole ukrajinských žiakov alebo v práci zamestnancov alebo na ceste stretneme niekoho z Ukrajiny. Prajem nám aby sme boli otvorenými ľuďmi tam, kde sme. Aby sme pomáhali Ukrajincom v drobných veciach,  na vlakovej stanici alebo v obchode. Aby vedeli, že sme tu pre nich, chceme im pomôcť. Teraz sa síce robia veľké zbierky, ktoré sa posielajú tam, kde to treba. A videla som, že ľudia naozaj veľa toho dávajú, sú štedrí. Keď sa však situácia ustáli a Ukrajinci zostanú medzi nami, je dôležité aby sme im aj naďalej ukazovali prijatie a ľudskosť.