Kto vlastne má na to

Išli s ním veľké zástupy. Tu sa obrátil a povedal im:  „Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.  Ak niekto z vás chce stavať vežu, či si najprv nesadne a neprepočíta náklad, či má na jej dokončenie?  Aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať:  »Tento človek začal stavať, a nemohol dokončiť.«  Alebo keď sa kráľ chystá do boja s iným kráľom, či si najprv nesadne a neporozmýšľa, či sa môže s desiatimi tisícami postaviť proti tomu, ktorý ide proti nemu s dvadsiatimi tisícami?  Ak nie, vyšle posolstvo, kým je tamten ešte ďaleko, a prosí o podmienky mieru.  Tak ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom. Lk 14, 25- 33
 
V Lukášovom evanjeliu Ježiš s učeníkmi striedavo putujú a oddychujú. No Ježiš učí ako na hostinách, tak i po ceste. V porovnaní s predchádzajúcim podobenstvom o hostine, na ktorú mal prísť každý pozvaný a nik nemal ostať doma, v obsahove nahustených podobenstvách dnešnej nedele si treba, zdá sa, dobre rozmyslieť, či radšej doma neostať. Obe tieto podobenstvá o nedostavanej veži a kráľovi na ceste do boja síce vyzerajú, akoby boli špeciálne pre plánovačov a projektových manažerov, alebo tých, čo dačo majú a chcú s tým zodpovedne nakladať. A tak trochu sa, alebo i viac, vyťahovať. V kontexte nasledovania Ježiša však chcú povedať, že treba všetko dobre zvážiť a byť pripravení na ceste za ním nielen riskovať, ale i darovať  všetko, vrátane života.
 
No naše ľudské podmienky nasledovania Pána sú veľmi chabé. Buď sa doň vrhneme hlava-nehlava, riskneme to a potom svoje povolanie vlečieme s hanbou, ako nedostavanú vežu a svet okolo si z nás veľmi rád uťahuje. Chceli sme zo svojho života urobiť tak trochu megalomanskú vyhliadkovú vežu, ktorú sme nevládali dokončiť… Druhým extrémom je, že si všetko okolo povolania poriadne zo všetkých strán zrátame a napokon musíme konštatovať, že na to nemáme a zostaneme „doma“. Len aby sa z nás nik nevysmieval… A tu práve môžeme objaviť ešte hlbší zmysel oboch podobenstiev.  Možno nám Ježiš chce povedať, že on si stavbu veže – svojej Cirkvi – dobre zrátal. A boj, do ktorého ide na Golgote tiež. A aj keď budú obe veci vyzerať, dokonca i pred učeníkmi, ako fiasko, jeho víťazstvo je isté. Vie, že na to má. Na rozdiel od nás, ktorí ako rátame, tak rátame,  v skutočnosti na stavbu niečoho tak veľkého ako je nasledovanie Krista ani na veľký boj o Božie kráľovstvo v nás i v nám zverených nemáme.
 
Pointa učeníctva bude v konečnom dôsledku vlastne v tom, že len s Ježišom, iba pri ňom a s ním na jeho nasledovanie máme. Každý z nás. V jeho Duchu, v jeho Sile, v jeho Láske. Aj my, mizeráci. S Ním aj o nás môže v posledný, ten večný „Deň“ platiť, že kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie.
 
sestra Dáša
Foto: Dávidova veža v Jeruzaleme (titulka), Základy veže z čias Šalamúna v Megide, Zrúcaniny na Massade