Umenie mať čas

Ježiš vošiel do ktorejsi dediny, kde ho prijala do domu istá žena, menom Marta.  Tá mala sestru menom Máriu, ktorá si sadla Pánovi k nohám a počúvala jeho slovo.  Ale Marta mala plno práce s obsluhou. Tu zastala a povedala: „Pane, nedbáš, že ma sestra nechá samu obsluhovať? Povedz jej, nech mi pomôže!“  Pán jej odpovedal: „Marta, Marta, staráš sa a znepokojuješ pre mnohé veci,  a potrebné je len jedno. Mária si vybrala lepší podiel, ktorý sa jej neodníme.“ Lk 10, 38 – 42
 
Na pokraji púšte počas poludňajšej páľavy odpočíva pri košatom dube Abrahám. V najlepšom ho v podobe troch „anjelov“ navštívi sám Najvyšší. V akejsi svätej predtuche ho chce Abrahám čím skôr kráľovsky pohostiť. Beží k stádu, vyberie teľa, dá ho zabiť, pripraviť a dajú ho piecť. Nič z toho netrvá iba chvíľku. Ani napečenie podplamenníkov z troch mier múky, čo bolo asi z 39 litrov… A traja Boží poslovia sa na všetko dívajú, čakajú. Majú čas. Až kým mäso nezmäkne. Ako to? Veď čím je niekto dôležitejší, tak tým má času menej. Snáď okrem pápeža Františka! No keď Pán chce s človekom jesť, vie si počkať…
 
Srdce nervóznej Marty z nedeľného evanjelia zaostáva za jej myšlienkami. Nestíha dobehnúť predstavu svojej mysle, ktorá chce mať pre Ježiša a jeho partiu všetko v predstihu a perfektne pripravené. A tak je rozbitá. Našťastie Ježiš ju zastavuje. Lebo aj on sa chce s oboma sestrami pri jedle stretnúť. Iróniou je, že Marta by sa pravdepodobne bez Ježišovej pomoci z ich stretnutia ani nestihla potešiť. Život nie je nejaká méta, ktorú treba dosahovať. Život to je čarovné tu a teraz.
 
My, dnešné Marty, na rozdiel od noblesnejšieho Abraháma, ktorý meditoval pod stromom a potom stihol nachystať aj veľkú hostinu, čas nemáme. A potom nám unikajú detaily. Tie najkrajšie a často rozhodujúce. Pán je ten, ktorý má čas. Má ho plnú večnosť aj pre nás. Ako dobre!
 
sestra Dáša
Foto: Záhrada v Betánii (titulka), Chrám v Betánii, Ježiš so sestrami