Prázdny hrob

 Ráno prvého dňa v týždni, ešte za tmy, prišla Mária Magdaléna k hrobu a videla, že kameň je od hrobu odvalený. Bežala teda a prišla k Šimonovi Petrovi a k inému učeníkovi, ktorého mal Ježiš tak rád, a povedala im: „Odniesli Pána z hrobu a nevieme, kde ho položili.“ Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty; dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty aj šatku, ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách, lež osobitne zvinutá na inom mieste. Vtedy vošiel aj druhý učeník, ten, čo prišiel k hrobu prvý, a videl i uveril. Ešte totiž nechápali Písmo, že má vstať z mŕtvych. (Jn 20, 1-9)
 
Opätovne prežívame kľúčovú udalosť našej viery, no zdá sa, že evanjelisti nie sú ani pri jej opise jednotní. Marek hovorí, že ženy sa vybrali k hrobu zavčas rána hneď po východe slnka a Ján zas, že šli ešte za tmy. Až na to, že prechod od tmy k svetlu je v Ježišovom kraji oveľa rýchlejší ako u nás. Okrem toho – len tak na okraj – je možné, že Ján opisuje ženy v momente odchodu z domu a Marek pri príchode k hrobu. Avšak obom ide predovšetkým o to, že ľudstvo konečne prechádza z tmy do svetla. Dôležité je i to, že Ján apoštol predstavuje Máriu Magdalénu nielen ako hovorkyňu žien, ale aj ako milú z Veľpiesne, ktorá hľadá svojho milovaného aj za tmy. Hľadá ho, aby ho aj našla. Ján s Petrom dajú na jej slová a bežia k prázdnemu hrobu. Niet ho. Mizne dokonca i jeho mŕtve telo, aby po ňom neostalo už vôbec nič? Poznáme podobné pokušenia, keď sa zdá, že Boh sa nám z nášho života úplne vytratil… A predsa Ján v totálnej tme duše vytuší pravé svetlo, večné a nekonečné svetlo. Hoci v tme hrobu, predsa už vidí najúžasnejšiu správu všetkých čias.
 
Diabolskou zlobou zdemolovaný a dokatovaný Ježiš nezanecháva za sebou hrob ako vykradnutý bankomat po výbuchu, ale v do špiku kostí prenikajúcom mrazení z dôstojného poriadku. S plachtami pokropeným krvou ako po svadobnej noci, ktorou dokonal navždy vernú manželskú zmluva s ľudstvom. A po ťažkej práci vykúpenia jeho telo strávilo svätý šabat v najtichšom odpočinku. Omotané plachty okolo jeho tela ostali asi ako po spľasnutom balóne. O nich totiž Písmo nehovorí, že by boli poskladané, ani že by boli na osobitnom mieste, ako o šatke z tváre. Nehovorí ani že by boli v neporiadku ako po nejakom nervóznom zmotávaní. Vskutku, Zmŕtvychvstalý by chaos po sebe zrejme nenechal.
 
Dodnes nás slávna evolúcia, pýcha vedy, učí o definitívnom víťazstve smrti či už zánikom vesmíru, alebo nejakou kozmickou alebo nebodaj ekologickou katastrofou. Mŕtvy Kristus sa jej opovážil protirečiť už pred dvetisíc rokmi a ako jediný v celých dejinách zasadil smrteľný úder samotnej smrti. Takže môžeme radostne skandovať: „Smrť, kdeže je tvoje víťazstvo!?“ Zabitý Boh stavia v každom, kto má záujem hrádzu proti zlu. Nastala vigília tvojho i môjho vzkriesenia. Rozpačití učeníci sa vrátili do tmy svojich domovov. Ešte nechápali. Ale Ján už nesie vo svojom vnútri veľké svetlo. Ku komu sa po veľkonočnom bdení pridáme my?
 
Pane, daj nám milujúce hľadanie Márie a Jánov veriaci pohľad v tme života, aby sme vyrástli zo seba samých a naše kresťanstvo opäť rozkvitlo.
 
sestra Dáša
Foto: Monika Golianová
Nad miestom, kde ležal Pán (titulka), Miesto, kde Pán ležal a Santo Sepolcro