Mladá misijná dobrovoľníčka dostala viac ako dala

Alexandra Kušnírová, mladá študentka z východného Slovenska, ako dobrovoľníčka VIDESU, ponúkla svoj čas  deťom a mladým v Azerbajdžane.  O svojej skúsenosti  s misiami v meste Baku, kde pôsobila v mesiaci júl pod vedením tamojších saleziánok a saleziánov nám porozprávala na nasledujúcich riadkoch.
 
Ako vzniklo rozhodnutie, že pôjdeš na misiu do Baku?
Túžba po misijnej skúsenosti vo mne rástla od pätnástich rokov. Vzhľadom na nízky vek som začala chodiť na Luník IX., no neskôr vo mne narástla veľká túžba pomáhať na Ukrajine. Tento školský rok som sa odvážila prihlásiť sa na Vides. Musím povedať, že túžba ísť na Ukrajinu ma celý čas držala a drží. Avšak keď sme sa mali definitívne rozhodnúť kde by sme chceli nechať kúsok seba tak som sa rozhodla pre Baku. Rozhodla som sa na základe toho, že to bola jedna z najdlhších misií, v prevažne moslimskej krajine a na základe toho, že program zahŕňal aj pomáhanie sestrám Matky Terezy s prímestským táborom. Aj napriek tomu, že sme prímestský tábor nezažili mohli sme ich navštíviť a pomôcť im. Zas mal Pán lepší plán.
 
Čo ťa na tamojších mladých a na saleziánskej rodine najviac prekvapilo?
Musím povedať, že minuloročné Videsáčky, ktoré boli v Baku nás veľmi dobre pripravili, aj čo sa týka kultúrneho šoku. Ale vždy sa nájde niečo čo prekvapí. Páči sa mi, že saleziáni vychovávajú nových animátorov a že mladí chcú pomáhať aj keď je to možno pre nich úplne nová skúsenosť. Čo sa deti týka tak vás hneď príjmu aj keď vedia, že im veľa slov nerozumiete alebo v prípade azerbajdžansky hovoriacich vôbec nič až na výnimku priblížne 10 slov. A na saleziánskej rodine ma prekvapila hlavne ich vytrvalosť v tom čo robia a to, že ich nadšenie z toho čo robia  neopúšťa aj keď to nie je vždy prechádzka ružovou záhradou, čo si na nich veľmi cením.
 
Čo presne si počas mesiaca, ktorý si darovala mladým na misiách robila?
Žila som prítomnosťou. Prvý týždeň sme pratali chatu, pripravovali ju na tábor a dolaďovali posledné detaily. V týždeň prvého tábora som mala na starosti foťák takže som fotila a vo voľnom čase som sa hrala s deťmi alebo sme spolu plietli náramky. Pred ďalšími prípravami tábora som mala veľkú túžbu stráviť deň s Misionárkami Lásky čo sa nakoniec aj podarilo. V ich dome som pomáhala so starostlivosťou o starších. Po prípravách tábora nasledoval samotný tábor, kde sme už boli ako animátorky v skupinkách.
 
Aké skúsenosti si odnášaš?
Pri tejto otázke si hneď uvedomím, že aj keď som išla dávať tak ja som dostala omnoho viac. Odnášam si veľmi veľa pekných spomienok na deti, saleziánov, sestry FMA, dobrovoľníkov, animátorov a prostredie. Taktiež som sa prvýkrát varila pre 10 ľudí a kuraciu polievku a uvedomila som si, že komáre sú veľmi inteligentné tvory. Verím, že ohník ktorí vo mne táto skúsenosti rozpálila, tak skoro nezhasne.
 
Odporučila by si takúto skúsenosť aj ostatným?
Samozrejme, každému kto si v srdiečku nesie túžbu pomáhať. Nečakajte kým skončíte školu, budete starší, múdrejší alebo krajší ale začiatkom septembra šk. roka 2019/2020 sa prihláste na Vides. Lepšie raz zažiť ako stokrát počuť. „Radosť svieti z očí, z tváre, z každého pohybu. Nemôžete ju zadržať, lebo sa tlačí von. Keď ľudia zbadajú šťastie vo vašich očiach, uvedomia si, že ste Božími deťmi.“   Matka Tereza
 
Dagmara Čepelová
Foto: archív Alexandra Kušnírová

Tento projekt bol podporený z dotácie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR „Programy pre mládež 2014 – 2020“, ktorú administruje IUVENTA – Slovenský inštitút mládeže.