Čo s bolesťou a utrpením vo svojom vlastnom živote?

Na túto tému je napísaných veľa úvah a návodov, čo má vtedy človek robiť, ako sa spájať s Bohom, ako odovzdávať bolesť,…Tí, ktorí bolesť prežívajú alebo niečo veľké a bolestivé už prežili, tí veľa o tom nehovoria. Je to niečo, čo ich bezprostredne zasahuje a dotýka sa to najhlbších miest ich srdca. Takýmto niečím prechádzala a ešte stále prechádza naša sestra Marie.
Je to sestra, ktorá bola neustále v pohybe. Jej myšlienky sa pohybovali medzi mladými a medzi ľuďmi vôbec – ako ich priviesť ku viere, ako im pomôcť, čo momentálne potrebujú či v hmotnej alebo duchovnej oblasti. Až prišla chvíľa, kedy prestala chodiť. Teraz po Veľkej noci je to práve rok. Nastúpili problémy s chrbticou a s tým prišli i bolesti. Fyzická bolesť sa ľahšie znáša vtedy, ak má človek nádej, že časom pominie (napr. bolesť zuba…). Táto bolesť akosi neodchádzala, ba práve naopak – udomácnila sa a začala stúpať na intenzite.
Sestra Marie spomína: „Každá naša práca je apoštolská a môže byť účinná, ak je sprevádzaná láskou a odovzdávaná Bohu. Musím priznať, že hlboké bolesti ma prekvapili, najmä ak neustupovali a  pretrvávali. Nečakala som to. Práve preto to bolo pre mňa náročnejšie. Začala som sa pýtať: Čo mi chceš tým Pane povedať? Našťastie Pán vie vyťažiť v každej situácii pre dobro a rast duše. A myslím, že si svoje dielo robil aj v mojej duši. Hoci zo začiatku som to nechápala a ťažšie prijímala, postupne som v bolesti mnohé veci začala chápať inak. Začala som prehodnocovať svoj život. Zvlášť niektoré citlivé oblasti, týkajúce sa spôsobu môjho zmýšľania a mojej modlitby. Prechádzala som akýmsi vnútorným očisťovaním. Prežívala som duchovnú bolesť, sklamanie samej zo seba, opakovanie sa tých istých chýb. Prechádzala som zmenou pohľadu na spôsob mojej modlitby. Ťažko sa o tom hovorí. Keď som nevládala, boli mi na blízku moje sestry. Prichádzali za mnou ľudia. Modlili sa so mnou a mnohí sa modlili na diaľku. Niesli ma a ponárali ma do milostí, ako chorého pri rybníku Betsata. A to bolo pre mňa veľkou posilou. Mať niekoho, kto so mnou zdieľa a nesie môj kríž.“
Byť nablízku druhému človeku, prijímať ho a vzájomne si odpúšťať je pôst srdca, ktorý vedie k očisťovaniu seba samej. Súčasne ho privádza na chodník, ktorý vedie k zmŕtvychvstaniu zo svojich hriechov, postojov a k videniu a prijímaniu Boha v ľuďoch a situáciách okolo seba.
sr. Edita
Foto: Dagmara Čepelová