Vstúpme do púšte uprostred mesta

Liturgické čítania z 2. adventnej nedele rok C nájdete na tomto odkaze.

 

Dnes už mnohí namietajú voči presnosti historických súvislostí, ktoré Lukáš uvádza vo svojom evanjeliu. On ich však zaznamenal najlepšie ako vedel, na základe informácií, ku ktorým sa dostal. Aby zasadil nástup našej spásy do reálneho, priam hmatateľného historického kontextu. Nejde tu teda o žiadne rozprávočky.

 

Na druhú adventnú nedeľu nás Cirkev rok čo rok vodí na púšť. A odtiaľ nás s Jánom Krstiteľom obrazne povedané „púšťa k vode“. Pre dávny i terajší Izrael k tej najvzácnejšej: k Jordánu. V tých časoch zrejme nielen preto, aby v nej Ján mohol krstiť, ale aj pre blahodarné osvieženie kajúcnikov na tele. Veď po horúcej turistike púšťou ich tečúce vody Jordánu naozaj zreštartovali. Taký je náš Boh, keď nás volá k obráteniu: stačí si vedieť priznať a dá nám všetko, čo potrebujeme.

 

Ako prvý sa na púšti obrátil Ján

Lebo na počiatku všetkých krstov je púštne ticho. Božie slovo práve v tichu môže vstúpiť do človeka, aby ho urobila prorokom. Niet ticha, ktoré by sa viac prehrýzlo pod kožu ako to na púšti: nepočuť tam šum lístia ani bzukot včiel či štebot vtákov a tobôž zurkot vody. Absolútne ticho – samozrejme okrem dnešných lietadiel a odvekého vetra. Toto kráľovské ticho je prahom Božej návštevy do srdca človeka. A stretnutia so samým sebou, s vlastnou hĺbkou, v ktorej sa zrkadlí Pánova tvár. Až pri pohľade na neho sa nám adventom odporúčané stavebné práce na vlastnom charaktere budú robiť skutočne ľahšie.

 

Nežiaľme za piesčitými púšťami, ktoré na okolí nemáme. Vstúpme do púšte uprostred mesta. Tá sa dá dokonca nájsť aj na internete. Lebo – ako Lukáš cituje pradávneho Izaiáša – raz naozaj každý uzrie Božiu spásu. No nie je isté, či ju aj bude schopný prijať. Kráčajme tak, aby sme ju dostali.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina- Slovo, ktoré neomrzí počúvať.

 

sestra Dáša