Áno, aj taká je naša cirkev. Normálne ľudská

Liturgické čítania z 30. nedele v cezročnom období B nájdete na tomto odkaze.

 

Človek na okraji cesty, zástupu, veriacej komunity, spoločnosti – takto by sme mohli charakterizovať slepého Bartimeja. Chce sa dostať k Ježišovi a robí pre to, čo môže: kričí, volá naň. Oslovuje Ježiša najúctivejšie ako vie. Tí okolo ho uzemňujú, ale on volá ešte väčšmi.

 

Z celého zástupu vo vytržení, ktorý bude onedlho v Jeruzaleme kričať Hosanna, slepca pochopil iba Ježiš. Vidí ho komplexne, celého a chce, aby si on sám ujasnil, čo od neho očakáva.

 

Pri tomto poslednom uzdravení u Marka, evanjelista neobvykle uvádza Bartimejovo meno i miesto zázraku. Ak sa v predchádzajúcom príbehu bohatý mladík zdráha opustiť to, čo má, Bartimej – v očiach sveta neznamenajúci nič – vie opustiť v nasledovaní Ježiša svoje všetko: plášť, ktorý plnil pre neho úlohu náhradného stanu i lôžka, aj prikrývky či podušky na sedenie. Následne nevidiaci, pre svoju dôveru voči Ježišovi, začne vidieť nielen fyzicky, ale aj vo viere, ako učeník, ktorý vykročí za Ježišom do Jeruzalema. Zrejme preto mu evanjelista dáva aj meno.

 

Kto som ja? Žobrák v temnotách tohto sveta, ktorý prosí o svetlo skrze Ježišovo slovo? Alebo veriaci zo zástupu okolo Ježiša, ktorý okrikuje marginalizovaných a bráni im priblížiť sa k nemu? Áno, aj taká je naša cirkev. Normálne ľudská, ktorá pri všetkej dobrej vôli vedome či nevedome odrádza tých, ktorí sa túžia dostať k Ježišovi bližšie. No Ježiš je prítomný aj uprostred tejto našej, často až príliš ľudskej cirkvi. Vníma i tých na jej okraji a na túžbu každého odpovedá tým, o čo žiada alebo čo potrebuje.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina- Slovo, ktoré neomrzí počúvať.

 

sestra Dáša