Sestra Maťa: „Ukážme deťom, že hoci život prináša i bolesť, utrpenie, ukrýva aj krásu prírody, krásu priateľstiev, krásu Boha.“

Pôst je obdobie, v ktorom sa každý kresťan individuálne i v spoločenstve pripravuje na veľkonočné sviatky. Stávame sa citlivejšími na odriekanie si niečoho, ale skôr by sme sa mali stať citlivejšími k tým, ktorí sú okolo nás. Často je ťažšie byť láskaví k ľuďom, s ktorými sme dennodenne a poznáme skoro už všetky ich „muchy.“

 

Telesný pôst v komunite

V našich komunitách na začiatku pôstu spoločne premýšľame o forme pôstu. Nechceme sa postiť len pre samotné odriekanie, ale pre to, aby sme viac rástli v láske k blížnym a pomohli im aspoň nejakou tou čiastkou. V komunite sa zvyčajne každoročne dohodneme na telesnom a duchovnom pôste. Telesný býva väčšinou v zriekaní sa jedla, ale i vo väčšej fyzickej aktivite. Záleží ako sa sestry v komunite dohodnú. Počas celého pôstu napríklad raňajkujeme suchý chlieb bez príloh, prípadne iba jeden hlavný chod počas obeda a podobne. Peniaze, ktoré koncom pôstu ušetríme posúvame tým, ktorí to v súčasnosti potrebujú.

 

Duchovný pôst býva tiež rozličný

Čo sa týka duchovného pôstu, ten býva tiež rozličný v každej komunite. Buď sa sestry každý deň stretávajú na krížovej ceste, rozjímajú nad utrpením Krista, majú častejšie adoráciu pred Eucharistiou, či použijú inú formu modlitby. V našej komunite sa v tomto pôstnom období modlíme Korunku Božieho milosrdenstva. Pre mňa osobne sú slová modlitby v týchto dňoch veľmi silné: „Maj milosrdenstvo s nami i s celým svetom.“  Veriť v milosrdenstvo Božie, napriek tomu, že v blízkosti našich hraníc padajú bomby a zomierajú nevinní ľudia, nevinné deti…

 

Strach a smrť detí sa ma veľmi dotýkajú. Každý deň sa v škôlke venujeme práve deťom. Snažíme sa im vštepovať vzájomnú úctu, lásku, aby sa vedeli podeliť, aby neriešili konflikty násilím. Výchova je umenie. A čím viac vychovávame tieto nevinné a úprimné stvorenia, tým sa nám to zdá náročnejšie. Napriek tomu sa povzbudzujeme, aby sme nezostali smutné a neobávali sa toho, čo príde alebo nepríde.

 

Deti a príroda

Pandémia obrala „naše“ deti o mnohé aktivity, akcie, návštevy galérii, divadiel. A práve toto sa začína opäť rozbiehať. Deti potrebujú kultúru, vidieť krásu, byť v kontakte s prírodou a so životom. Keď prežívame pokoj, buďme za to vďační a učme to deti v škôlkach, v školách a najmä v rodinách. Tešíme sa z drobností, že sme opäť mohli so škôlkarmi navštíviť knižnicu a ukázať im hĺbku, múdrosť i krásu kníh, príbehov a rozprávok so šťastnými koncami.

 

S našimi učiteľkami sme sa radovali z toho, že sa sestre Kaji, našej riaditeľke, podarilo vybaviť návštevu poníkov na našom školskom dvore. Deti takto mohli zakúsiť dotyk prírody, poláskať koníky, dopriať kamarátovi povoziť sa na tom, na ktorom chcel sedieť práve on. Deti sa smiali, prekonávali svoje obavy, hladkali poníky s nežnosťou, prihovárali sa im. Nechajme deti radovať sa! A ukážme im, že hoci život prináša i bolesť, utrpenie, ukrýva aj krásu prírody, krásu priateľstiev, krásu Boha. A túto krásu môžeme budovať iba my, ľudia.

 

Martina Škvareninová FMA