Ako to vlastne Ježiš myslel? Môže si dnešný misionár vziať so sebou notebook, alebo radšej nie?

Liturgické čítania na 15. nedeľu v Cezročnom období nájdete na tomto odkaze.

 

V Ježišových časoch aj po Palestíne chodili potulní helénski kazatelia, ktorí šírili svoje ľudomilné filozofie. Vyznačovali sa chudobou, pokojamilovnosťou, ale aj sebestačnosťou. Veď mali kapsu s proviantom. Zdá sa, že Ježiš použil pre svojich učeníkov podobný štýl, ale dal mu od základu nový grif: vystrojil ich mocou Ducha.

 

Keby sme si porovnali úryvky evanjelistov s témou, čo si brať na cestu, ostali by sme asi v rozpakoch: čo sa v jednom prikazuje, to je v druhom zakázané… Ako to vlastne Ježiš myslel? Môže si dnešný misionár vziať so sebou notebook, alebo radšej nie?

 

Ako vtedy, tak i dnes je niečo podstatnejšie, čo si treba na evanjelizačné cesty zobrať. Je potrebné vziať seba. Svoje srdce, svoju autentickú ľudskosť. Iba vďaka nej budeš môcť vydať svedectvo o Ježišovej oživujúcej milosti a podľa okolností autenticky kričať či šepkať: „Bol som slepý a teraz vidím!“ alebo „Bola som troskou a konečne žijem naozaj!“ či „Moje srdce bolo chromé a teraz miluje!“ A to najlepšie dvojhlasne, v dvojici. Pre svedectvo spoločnej viery, nádeje a lásky. A preto, aby s nami mohol byť aj ten Tretí (Mt 18,20).

 

A o to ide, či nie?

Ak Ježiš hovorí, čo si nebrať, zrejme preto, aby bola naša istota v jednote s ním a nie v sebe samom, a už vôbec nie vo veciach tohto sveta. K iPhonom si preto treba pribaliť „humus“ vlastnej hriešnosti a chudoby, ktorý je nevyhnutný, aby bol so mnou a vo mne Boh. Veď odkedy berú so sebou lekára tí, čo sú zdraví? A tak, presne ako pred dvetisíc rokmi, ak prídem ako chudobný medzi chudobných, v centre bude moc Ježišovej milosrdnej lásky. A o to ide, či nie?

 

V Markovom evanjeliu doslova čítame, že Ježišovi učeníci majú mať zaviazané sandále, aby boli neustále pripravení pokračovať v ceste. Aj dnes surfujú mnohorakí filantropi na rôznych cestách sveta. Nájdu sa na nich aj Ježišovi učeníci, ktorí sú na jeho výzvy pripravení a v moci Ducha neprestávajú kráčať dopredu?

 

Dagmar Kráľová