Pomstitelia, Elantris, Mistborn a Cesta kráľov- recenzie kníh od sestry Andy

Dnes sa pozrieme na ďalšie diela Brandona Sandersona, ktoré sú vhodné pre stredoškolákov, druhákov a vyššie. Sú to Pomstitelia, Elantris, Mistborn a Cesta kráľov. Prizvala som si aj Dominiku, ktorá má prečítaných veľa, nielen fantasy kníh. S Dominikou máme jednu atraktívnu vec, rozdielne pohľady a názory na knihy, ktoré sú pre nás vzájomnou inšpiráciou.

 

Pomstitelia od Sandersona očami Dominiky

Je to jedna zo sérií Brandona Sandersona a musím priznať, že patrí k mojim obľúbeným. Špecifické na nej je to, že sa odohráva v blízkej budúcnosti. Práve toto prostredie urobilo to, že tá kniha je neskutočne akčná, či už je to prvý, druhý alebo tretí diel. Hlavný hrdina má rovnako ako ja, 16 rokov, čo je takisto veľké plus. Je však omnoho odvážnejší a to ako bojujú je veľmi zaujímavé z tých kníh. Idú od akcie k akcii. Nie je tam žiadny taký moment, kde by som si povedala, že toto je tridsať stranová opisná pasáž, cez ktorú sa musím prelúskať. Napätie je naozaj v celej knihe a stále sa tam niečo deje.

 

Takisto je podľa mňa veľmi originálna aj myšlienka. Áno, existuje veľké množstvo kníh, filmov, seriálov o superhrdinoch, kde niekto random dostane schopnosti. Zrazu musí zachrániť svet, čo sa mu samozrejme podarí, aby to mohlo mať happy end. Je to postavené práve naopak, čo je podľa mňa super myšlienka. Superhrdinovia, ktorých volajú epici, sú vlastne z veľkej časti záporné postavy. Ovládajú celý svet a robia dosť zlé veci a práve na tom je postavená hlavná myšlienka. Hlavný hrdina sa chce pomstiť jednému z nich, ktorý mu zavraždil otca a preto sa pridáva k špeciálnej skupine pomstiteľov a tým, že je to postavené takto ‚na hlavu‘, to robí ten pohľad zaujímavejší.

 

Sandersonovi sa postavy v pomstiteľoch vydarili

Povedzme si to rovno, tí týpkovia ako Spiderman, čo zachraňujú svet, čo z toho majú? Možno dobrý pocit, ale kto vie, keby ľudia dostali superschopnosti, či by to tak dopadlo. V tomto je to podľa mňa takisto veľmi originálne. Čo sa mi tiež veľmi páči, podobne ako v ostatných Sandersonových knihách tam sú vzťahy medzi postavami a tie postavy naozaj konajú logicky. Na fantasy podľa mňa najhoršie, keď sa autorovi stane, že postava nemá žiadnu motiváciu. Tu tie motivácie sú, postavy prežívajú situácie podobne, ako my.

 

Povedala by som, že nie všetci autori majú skúsenosť s deckami. V niektorých sériách sa 15-16 roční týpci chovajú ako úplní exoti, ktorých by som podľa činov tipla tak na 11, ale zase v ďalších sú ako nudní dospeláci. V tomto podľa mňa Sanderson úplne vystihol tú takú pravú tínedžerskú náturu. To sa mi na tom tiež páči, že sa vďaka tomu s tými postavami dá stotožniť.

 

Sandarsonov Mistborn

Ďakujem Dominike za jej pohľad na pomstiteľov a ostatné knihy už predstavím ja. Zloženie tohto diela je veľmi zaujímavé, pretože pozostáva z trilógie, ktorá sa odohráva tak približne koncom 19. storočia a potom z tetralógie, ktorá sa odohráva s určitým časovým odstupom, niekedy začiatkom 20. storočia. Z tohto mám prečítaný iba prvý diel, mám pred sebou krásnu vyhliadku, že môžem čítať ďalej, lebo ten prvý skončí tak, že to dopadne dobre. Nie je to však celé dobre a treba ísť ďalej, takže keď budem mať niekedy čas, môžem sa k tomu vrátiť a pokračovať.

 

Čo sa mi tam páči? Môžem to povedať tak všeobecne, príbeh sa odohráva v totalitnej spoločnosti. Je tam zlý panovník a má svojich všelijakých zlých posluhovačov a žije sa tam zle. Čo je typické pre takéto spoločnosti, tí dobručkí sú väčšinou tí tichučkí a žiaľ, týmto oni podporujú stálu existenciu tohto zriadenia. Práve tí, ktorí sa zorganizujú, aby proti tomu niečo urobili, sú zlodeji a kriminálnici. Majú skúsenosti s organizáciou, ako veci spraviť a vedia sa hýbať aj v tom podzemí.

 

Čo je na Mistborn také fantastické je opäť tá myšlienka, ktorou začína Sanderson svoje dielo, ako opak nejakej inej klasickej fantasy. To som spomínala minule, že aj Pán prsteňov končí tým, že Frodo naplní svoje poslanie a všetko je dobré a naopak, Mistborn začína tým, že to poslanie sa nepodarilo naplniť a teraz hľadajme, ako sa z toho dostať. Je to kreatívny začiatok, sú tu takisto zaujímavé superschopnosti, ktoré majú niektoré postavy z knihy. Je tu aj veľmi milá romantika, veľmi príjemné čítanie. Čo sa mi najviac páčilo je, že prvý diel je jedna veľká a krásna metafora o nádeji a to sa nám do tejto doby strašne hodí.
 

Kniha Elantris

Keď o nej budete počuť rozprávať samotného Brandona Sendersona, čo si môžete nájsť na YouTube, on to vyslovuje ako Ilančris. Čo má podobné s Ritmatikom je, že je to sólo kniha, takzvaný standalone. A tiež to má anti začiatok, podobne ako v Ritmakovi. Podobne ako v Harrym Potterovi, tu niekto kto nechcel schopnosti, má a niekto kto chce, nemá. Tu máme tiež takýto veľký zvrat, že kedysi existovala krásna kultúra mesta Elantris a v nej nejakí nadľudia so špeciálnymi schopnosťami, ale keď my prichádzame do deja, toto je úplne zničené, je tam len bahno, smrť, bolesť a beznádej.

 

Aby som to zase porovnala s Ritmakom, časovo je to úplne iné obdobie. Tu sa presúvame do hlbšej histórie, povedzme že približne začiatok renesancie. Máme tam tú kultúru, ktorá kedysi existovala a autor nás drží až dokonca v napätí, prečo tá kultúra padla a ako sa to dá napraviť, či sa to dá napraviť a vrátiť. Páči sa mi, že sa tu veľmi rieši otázka náboženstiev, sú tam náboženstvá založené na láske a potom náboženstvá, ktoré sú založené na násilí a prichádzajú spolu do kontaktu a vznikajú všelijaké strety a filozofické situácie.

 

Obhajova babyknihy Elantris

Potom sa tam riešia intrigy na kráľovskom dvore a podobne a potom sú tu nejaké veci, ktoré mnohí recenzenti kritizujú a chcela by som ju trošku obhájiť, lebo ide o takú babyknihu, ako aj sám hovorí, je to prvá kniha, ktorú sa mu po tých 12, ktoré predtým napísal,  podarilo vydať, takže odvtedy Brandon vyrástol do úžasného spisovateľa, ktorý dáva veci, ktoré si ani neviem predstaviť, odkiaľ berie, kde na tú fantáziu chodí.

 

To sú veci, ktoré recenzenti najviac kritizujú: nevyváženosť deja, že sa celú knihu nič nedeje, len sa intriguje a intriguje a na konci príde prepálená akcia a napätie, vývoj postáv, najmä keď ide o princa Raodena z Arelon, ktorý je zobrazený ako Ježiš. Je stále dobrý, vždy vie ako ďalej, nikdy nesklame a nikdy nie je sklamaný. Ja som túto postavu mala veľmi rada a až tak nejak mi to nevadilo. Ten záver bol naozaj premrštený, ale aj tak to bolo príjemné čítanie.
 

Posledná kniha Cesta kráľov, predstavuje Andy

Toto je mega projekt porovnateľný s Pánom prsteňov, hlavne v komplexite toho celého sveta, ktorý Sanderson vytvoril. On sám hovorí, že začal s vymýšľaním tohto sveta, príbehu a knihy už v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, takže to má premyslené. Je to kniha obľúbená celosvetovo, napríklad ju má rozčítanú aj Henry Cavill, ktorého poznáme ako Supermana, Witchera a podobne. Pozdieľal sa na internete, že čítal prvý aj druhý diel. Možno ide aj ďalej, to som už nesledovala.

 

Osobne mám prečítané tri štvrtiny prvého dielu a som nadšená. Podľa mňa to je mega dielo, niektorí sa z Brandona Sendersona smejú, že všetky knihy majú tvar kocky, väčšinou sú knihy tenšie a hrubšie a tie jeho sú mega hrubé. Táto má okolo 900 strán, len ten prvý diel. On plánuje desať dielov, takže keď sa dajú na seba, bude to ako sto kníh. Nadväzujem na Elantris, že niektoré motívy, ktoré boli v Elantrise sa tu akoby vracajú, ale už sú také vyzretejšie, rozpracované. Napríklad je tu postava toho princa Raodena, mne sa zrkadlí v postave Kaladina, ktorý je na rozdiel od Raodena konštantne vo vývoji a stále nejak posúva, tak by som povedala, že ho Sanderson chudáka strčil do mixéra a prechádza stále vývojom, čiže si Brandon asi vstúpil do svedomia a poriadne zapracoval.

 

Keby som mohla opísať môj zážitok z toho, čo som doteraz prečítala, čisto po svojom, že neberiem ohľad na to, či mi niekto bude rozumieť, podľa mňa je to ako hudba Tchaikovskeho. Taká mnohovrstevná, prekvapivá, melodická a niekedy nemelodická, temná aj svieža, kypiaca kreativitou, multikultúrna až megamultikultúrna. Tchaikovskeho Luskáčik aj Sandersonova Cesta kráľov sú v podstate rozprávočky, ale tým, ako sú vyrozprávané, vyjadrujú tú najväčšiu hĺbku života, lebo hovoria o ľudských snoch, o túžbach, o ich naplnení.
 

Teraz trošku konkrétnejšie

Sledujeme príbeh štyroch hlavných postáv, odohráva sa to v podobnom čas ako Pán Prsteňov. Tie štyri postavy majú určité dotykové plochy. Ako som spomínala, som v troch štvrtinách knihy a ešte sa nestretli, ale viaceré veci sú tam spoločné. Postavy sú veľmi rozmanité, v čom je to podľa mňa veľmi zábavné a zaujímavé. Je to jedno pätnásťročné dievča, jeden dvadsaťročný bojovník, Kaladin, zhruba šesťdesiatročný veterán. Potom jeden nájomný vrah zo spoločenskej vrstvy nepodstatných, ktorý má veľmi špeciálne schopnosti. Napríklad si pre seba vie zmeniť zákony gravitácie a tak ho niekedy priťahuje zem a niekedy iné objekty, čo mu veľmi pomáha v jeho zamestnaní, ktoré teda nie je veľmi ľudomilné. Ale má veľmi peknú dušu a som veľmi zvedavá, kam to s ním pôjde ďalej.

 

Brandon Sanderson nám tam vykresľuje rôzne kultúry. Nastávajú tam presuny v čase, tie kultúry majú rôzne zvyky, rôzny folklór, rôzne hodnoty, rôznu morálku a rôzne zámery a prichádza k ich stretom. Je to naozaj komplexný svet, človeku to tak nabudí kreativitu, že až jedna radosť.

 

A ako hovorí Dominika, Sanderson nenásilným spôsobom podnecuje človeka rozmýšľať a uvažovať o dôležitých veciach v živote. Máte pocit, že sa bavíte a pritom vlastne rozmýšľate o veľkých veciach. Toto, akože klobúk dole pred týmto autorom. Povedala by som, že z tohto čítania, z tohto diela som momentálne nadšená, v reálnom živote efektívna. Naozaj odporúčam.

 

Článok vznikol ako prepis podcastu od sestry Andy