O svojej ceste povolanie rozpráva sestra Marie Bartová

Som už staršia sestra, lepšie povedané druhá najstaršia sestra na Slovensku. Pochádzam z Pezinka. Pôsobila som v rôznych mestách na západe, na východe. No konkrétne veľa rokov v Bratislave, v Pezinku, v Trnave, v Dubnici, v Humennom. Teraz, v týchto rokoch som v Trnave na Krížovej, medzi mladými sestrami a to je veľmi pekné. Moje povolanie nebolo tak hneď, lebo vtedy nebola ani možnosť jednoducho poznať rehoľný život sestry a podobne. Ja som tak naplno žila pre Pána a pre apoštolát a až neskôr som sa nad tým zastavila a pomohol mi môj duchovný otec. Tak keď som sa tak plne rozhodla pre Pána mala som 27 rokov. Hľadala som  a tak postupne som spoznala asi v tridsiatke, že existujú saleziánky, čiže Dcéry Márie Pomocnice. Zoznámila som sa s nimi a začala u nich formáciu.

 

Začiatok povolania

Moja cesta povolania je taká jedinečná ako aj u každého. Je úplne iná, neopakovateľná. Prvým bodom, ktorým tak Pán Boh zasiahol v mojom živote to bolo ešte, keď som bola u mamy pod srdcom. Rozprávala mi, že bola so mnou dvakrát na púti v Marianke. To sa išlo cez hory, peši, takže to nebola nejaká, taká ľahká cesta a dva razy ju absolvovala a ja si tak myslím, vlastne je mi to jasné, že Panna Mária už vtedy úradovala a potom si ma celý život tak pekne viedla až po tento deň.

 

Druhým veľkým zásahom alebo vstupom Pána Boha do môjho života bolo, keď som v 15. rokoch mohla počuť, mohla čítať životopis don Bosca. To vtedy nebolo jednoduché, mať takéto knihy, ale mne sa zdá, že mi to otec priniesol. Tak som ju čítala, lepšie povedané hltala. Veľmi sa mi páčila a veľmi sa mi páčil don Bosco so svojím životom plným pre Boha a pre mladých. Potom tak, ako som vedela, jednoduchá stredoškoláčka, snažila som sa skamarátiť s deťmi, s mladými a robiť pre nich výlety, nejaké také mini aktivitky, to čo som vedela a čo sa mi zdalo pekné a potrebné.

 

Vysokoškolské časy

Ďalším veľkým krokom bola moja takzvaná vysokoškolská brigáda, a vtedy to bolo povinné, že všetci vysokoškoláci pred začatím štúdia museli absolvovať túto brigádu. Ja som bola tiež na nej v Ľubeli. Boli tam študenti z rôznych častí Slovenska. Postupne skamarátila, rozprávali sme sa po večeroch pri ohníku. Páčilo sa mi čo mi mnohí mladí rozprávali o svojom profesorovi. Rozprávali mi o ňom, že je to super profesor, že je síce prísny, ale naučí, ale keď sú voľné hodiny, tak sa spolu rozprávajú alebo ich aj naučí nejakú pieseň. A to nie je všetko, ale vo voľnom čase, cez prestávky alebo po vyučovaní sa s nimi aj rozpráva o rôznych veciach zo svojho života o rodine o vzťahoch o svojich problémoch a on je ochotný vo všetkom im poradiť, má pre nich pochopenie, čas. Tak to mi zaznelo veľmi sympaticky, že toto chcem, toto vlastne chcem robiť aj ja. Byť osožná pre mladých. Pátrala som, kto to vlastne je ten profesor, ako sa volá, kde učí.

 

Keď som študovala na vysokej škole pedagogickej v Trnave, tak som zasa spoznala ďalších kolegov, ktorí boli zo Senca a tento pán profesor ich učil a oni sa s ním kamarátili aj po skončení maturity, teda na vysokej škole. Podobne mi rozprávali o ňom, aj o tom, ako im pomáhal v duchovnom živote, aj v odovzdávaní viery iným. Toto už bol vrchol toho ako som videla, že ma Pán Boh vedie. No skontaktovať osobne sa mi podarilo s ním až pred jednou štátnicou, keď som si zistila, kde vlastne učí, teda skontaktovala sa s ním a išla s ním na daný termín rozhovoru do Senca, kde som sa mohla s ním porozprávať o sebe, o svojom povolaní, o duchovnom živote, o svojich túžbach, hlavne týchto túžbach žiť pre mladých. Len ma tak vypočul, niečo k tomu občas povedal, poďakovala som a odišla som. Až keď som začala učiť v Kráľovej pri Senci, až potom som sa s ním skontaktovala pravidelne som za ním chodievala sa poradiť. A to bolo super, pravidelnosť a také usmernenie. Nie len v duchovnom živote, v apoštoláte, ale aj v prvých rokoch učiteľovania.

 

Ako učiteľka

Učila som, boli to krásne roky, plných deväť rokov som mohla učiť na tej istej škole svoje predmety. Najmä matematika sa mi zdala taká veľmi potrebná, ale aj veľmi pekná. Tiež hudobná, občas nemčina deskriptíva, jasné, že som mala aj triednictvo. Vo voľnom čase som sa mohla venovať aj žiakom, ktorým bolo treba ešte niečo dovysvetľovať alebo tým, ktorí boli veľmi slabučkí v predmetoch v škole alebo mali nejaké trápenia. Chodili do školy napríklad s takými modrinami pod očami alebo vyplakané oči, tak o týchto som mala väčší záujem. Dozvedela som sa, aké majú problémy v rodine, so sebou. Snažila som sa im pomáhať. Stretávali sme sa častejšie, vždy keď potrebovali, keď chceli. Až neskôr, keď som asi tak štyri roky učila som riešila otázku svojho povolania, už bol najvyšší čas. A ja som sa vtedy rozhodla, iste vplyvom Božej milosti a po modlitbách aj po modlitbách mojich kamošov, kamošiek, ktoré boli zo spoločenstva, kde sme chodili a sa navzájom za seba veľmi horlivo modlili.

 

Tak som sa tak na jednej ceste do školy cez prázdniny, keď som išla peši zo stanice Senca do Kráľovej rozhodla. Cítila som vo svojom srdci, že áno, chcem žiť. Chcem byť Tebe Pane Bože verná, chcem Tebe patriť a pre mladých. Potom som to už mala jasné, i keď som nevedela, ktorou cestou. Ani som nemala nijako možnosť to vtedy zistiť. Vtedy sa nedalo nič zistiť cez internet, to kdeže. Rehoľníkov som nijako nepoznala, o rehoľnom živote som nič nevedela. Snažila som sa o taký hlbší duchovný život, sviatostný, úctu k Pane Márii, ktorá ma teda stále sprevádzala, a aj som sa snažila o riešenie toho ako chcem ďalej žiť. Pán profesor, ku ktorému som chodievala na rozhovory, mi nejako pomohol skontaktovať sa so sestrami saleziánkymi, o ktorých som netušila, že existujú na Slovensku. A cez ne som spoznala, postupne vo formačných fázach tú jasnú cestu môjho povolania.

 

Roky formácie

Formácia bola sympatická, dobrodružná, mávali sme ju zo začiatku na chatách, neskôr u jednej sestry, ktorá bola gazdinkou u pána farára saleziána na fare. Na fare u sestry formácia prebiehala každé dva týždne. Mala pre nás prednášky, rozhovory, navzájom sme sa zdieľali. Bolo nás vtedy asi tak šesť, sedem dievčat, ktoré sme absolvovali túto formačnú fázu noviciátu. Po nej som mohla robiť svoje prvé  skoro verejné sľuby. Robila som ich na fare v Dubnici nad Váhom. Boli tam len tieto moje kolegyne, kňaz, ktorý mal sv. omšu a sestra, ktorá tam bola za nás zodpovedná a ešte šofér toho kňaza.

 

Už v tom čase som vedela, že tento môj duchovný sprievodca, profesor, ako ho volali, otec Ivan bol salezián a kňaz. To som sa tak postupne dozvedela, ale skutočne postupne a vlastne ja som o tom ani nerozmýšľala. Jednoducho som obdivovala jeho duchovný život, jeho ľudskosť, jeho zápal pre mladých, pre Krista a to mi stačilo. Až neskôr teda povedal, individuálne nám alebo skupine, že je salezián, kňaz. Na sľuboch, tak to sme boli takáto skromná skupinka a tam sme hovorili tú formulu, že chcem zasvätiť sa Pánu Bohu, službe pre mladých v inštitúte Dcér Márie Pomocnice, žiť podľa stanov. Potom postupne ďalšie rôčky prebiehali, k tejto sestre sme chodievali na rozhovory.

 

Neskôr bola určená iná sestra, sestra Vilma Šutková, za ktorou sme tiež chodievali na rozhovory, to boli tiež dobrodružné cesty, pretože sme tak trošku boli aj sledované štátnou políciou. Aj sme to cítili a videli a vedeli, tak sme si dávali pozor. Tá opatrnosť spočívala v tom, že napríklad sme cestovali k nej po jednej, išli sme inou cestou, každá inou cestou, iným vchodom, keď sa dalo, a podobne. Jasné, že v civile, lebo okrem nás nikto nevedel o nás, že sme rehoľné sestry.

 

Práca v Slovenskom národnom múzeu

Popri formácií už moje učiteľovanie skončilo. Potom som pracovala v Slovenskom národnom múzeu na podateľni, čo bolo veľmi pekné a dobré, pretože bola to pekná práca. Spoznala som veľa ľudí, veľa takých odborníkov v rôznych prírodných vedách, v archívnictve, v numizmatike, a podobne. A zároveň mohli za mnou chodiť mladí, pretože všetci vedeli, že to je bývalá učiteľka, takže si to pekne vysvetľovali, že za mnou prišli moji žiaci.

 

Ako som tam pracovala, pracovný čas sa mi podaril skrátiť. Vo voľno čase okrem duchovného života, okrem života so sestrami, jednou, dvomi v komunitách po činžiakoch, po domoch, som chcela apoštolovať. Dávať to čo viem, to k čomu som dospela, to čo sa mi páčilo, čím ma Pán Ježiš a don Bosco očarili, dávať to druhým, mladým, najmä, ktorí boli nešťastní, bez zmyslu pre život. Mohla som to robiť buď osobnými rozhovormi alebo aj korešpondenciou alebo aj trošku cez telefonáty, takými dohodnutými skratkami, aj cez skupinu dievčat alebo mladých. Venovala som sa spoločenstvám, aj viacerým. Tie stretnutia sme mávali tak asi dvojtýždenne. Tam sme si rozprávali o duchovnom živote o našom apoštoláte, o našom vydávaní svedectva, o problémoch, a podobne. A sme si potom navzájom pomáhali modlitbou, povzbudením, stretnutím sa mimo toho času stretka.

 

Večné sľuby

A tak postupne prišli roky, keď už som mohla požiadať o večné sľuby. Udialo sa to v skrytosti, v tichosti u otca Kyseľa na fare v Kňažej, kde zas bola sestra, ktorá prijímala tieto večné sľuby. Boli tam sestra Vilma Šutková, zodpovedná vtedy za Slovensko, kňaz, ktorý nám kázal predtým duchovné cvičenia a tiež iné sestry. Tak som sľúbila Pánu Bohu navždy, že mu chcem patriť pre mladých a plniť vôľu Božiu, robiť to čo Pán Boh chce cezo mňa a so mnou a ja s ním. Toto obdobie týchto večných sľubov som prežívala veľmi intenzívne a som si tak plne uvedomovala, že už navždy patrím Bohu a jednoducho ma to napĺňalo šťastím v tom momente, iste aj v mnohých iných momentoch, ale potom plynuli ďalšie také normálne všedné dni, kde ďalej som žila ako predtým.

 

Postupne som mala na starosti aj mladšie dievčatá, ktoré javili o tento spôsob života záujem. Venovala som sa im v spoločenstve alebo aj individuálne, pomáhala im v štúdiu, v poznávaní pravdy o Bohu, o tejto našej rodine rehoľnej. Potom neskôr som sa už venovala aj sestrám, v Bratislave,  v Trnave, všade, kde som pôsobila.

 

V tomto roku 2020 som s veľkou radosťou ďakovala Pánu Bohu za 40 rokov tohto môjho rehoľného zasväteného života, za ktorý som vďačná.

 

Marie Bartová