Zrodenie totálnej Múdrosti. Skrze ňu môže človek opravdivo milovať a plnohodnotne vstúpiť do Božej rodiny
Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali. Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle. Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali. Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi ani z vôle tela ani z vôle muža, ale z Boha. A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“ Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista. Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť. Jn 1,1-18
Úvod Jánovho evanjelia, na rozdiel od Matúša a Lukáša, neprináša jednotlivé udalosti Ježišovho narodenia a detstva. Miesto toho najprv poetickým spôsobom rozpráva o tom, že Božie slovo existuje od večnosti u Boha. Potom popisuje ústrednú dôležitosť druhej božskej osoby pre celé dejiny spásy, ktoré Boh pripravil ľudstvu a zjavil vo Svätom písme. V tretej časti sa zaoberá jadrom celého prológu, ktorým je uskutočnenie vtelenia, vyjadrené vetou: „A slovo sa stalo telom“.
Preto je jasné, že i Jánov prológ rozjíma o hlbokom tajomstve Vianoc. Lebo Betlehemské dieťa zjavuje Boha a zároveň prináša pravdu o Bohu i o človeku. Vtelené slovo prijalo ľudskosť s jeho slabosťou, krehkosťou a bezmocnosťou, aby nám v tvári Ježiša Nazaretského zjavilo nekonečnú Božiu lásku. Okrem lásky sa na jeho Božsko-ľudskej tvári odráža i Božia sláva, o ktorej bude evanjelista toľko svedčiť vo svojom evanjeliu. Nepôjde o pominuteľnú slávu, ale o tú skutočne autentickú, božskú, na ktorej máme účasť ako Božie deti už dnes.
Príbytkom tejto božej slávy dnes je Cirkev. Aj ona, ako jej Majster, vedie život krehkosti, chudoby a neúspechov. Byť však živou súčasťou Cirkvi je veľký dar a tajomstvo. Príslušnosť k nej nám zaisťuje vernosť Kristovmu slovu a pokorné, neúnavné hľadanie pravdy. Lebo jedine v Ježišovi Kristovi nachádzame plnosť života a pravé šťastie. A jedine skrze neho môže človek opravdivo milovať a plnohodnotne vstúpiť do Božej rodiny.
sestra Dáša
