Čo nové na Vavilke? Stolička

Možno ste aj vy počas posledných mesiacov zistili, že homeoffice dá niekedy riadne zabrať. Pozorovania vykonané v našej komunite však preukázali, že nielen ľuďom, ale aj … stoličkám. Príbeh jednej z nich sa u nás skončil nedávno. Zároveň však tak nastal čas, aby sa začal ďalší…
 
S letákom, ktorý v správnom načasovaní pristál v našej schránke, sme sa vybrali do neďalekého obchodného centra v domnení, že to bude rýchla a výhodná kúpa. Avšak poznáte to… Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Pekná a pohodlne vyzerajúca stolička z letáku, navyše v akcii, po vyskúšaní vôbec nepôsobila, že by chcela a vládala slúžiť dlhšie ako rok. A tak sme sa, síce trochu sklamané, ale s jasným cieľom vydali hľadať nejakú inú, aspoň trošku životaschopnejšiu. S odhodlaním sme obehli všetky väčšie obchody s podobným sortimentom naokolo, ktorých zas nebolo až tak veľa, no nič sme nenašli. V snahe nevzdávať sa, nám nakoniec napadla myšlienka nechať si v hľadaní pomôcť výdobytkami dnešnej doby, a tak sme sa o chvíľu, celé v očakávaní budúcich dobier, približovali k bodu, ktorý nám ukazovalo naše GPS, tu sa mala nachádzať predajňa nábytku. V zastrčenom kúte Petržalky, kde by ste zaručene nikdy sami od seba nezablúdili, sa nám vynoril pohľad na veľkú plechovú halu.
 
Sestra Janka hneď zhodnotila, že tu to asi naozaj nebude, jediné, čo naznačovalo prítomnosť nábytkárskej firmy, bola len tabuľka na hale. Mne to však nedalo, a tak sme odvážne zaparkovali vnútri priemyselného objektu. Svetielko nádeje vniesla malá nenápadná tabuľka v angličtine, ktorá po strmých železných schodoch naznačovala cestu k predvádzacej miestnosti a kanceláriám. Sestra Janka zostala v aute a ja s poslednými zvyškami odvahy som sa vybrala po spomínaných schodoch do neznáma, veď keď sme už tu, tak snáď len tak ľahko neodídeme. S bázňou som otvorila dvere na poschodí, ktoré vyzerali ako únikový východ a predo mnou sa v plnej kráse objavila obrovská, priestranná moderná otvorená kancelária. Neviem či zostali viac prekvapení všetci, ktorí v tom momente na mňa otočili hlavy, alebo ja. Každopádne, bojazlivo som sa priblížila k prvému stolu a spýtala sa, či tu predávajú stoličky. Slečna, či pani sa na mňa trošku nechápavo usmiala a povedala, že mám pokračovať ďalej do kancelárie a tam sa ma už niekto ujme. Netuším, čo mi v tej chvíli išlo hlavou kým som pomaly prešla asi 10 metrov dovnútra kancelárie, ale musela som vyzerať riadne zmätene, keď smerom ku mne vyrazila ďalšia mladá pani s milým výrazom a otázkou, koho hľadám a či mám s niekým dohodnuté stretnutie. Tak som zo seba opäť vykoktala, že zháňam kancelársku stoličku a či som tu správne. Pousmiala sa a odporučila ma do starostlivosti kolegovi sediacemu oproti, že on sa mi už bude venovať. Tak som si trochu vydýchla, že asi tu teda niečo s tými stoličkami predsa len majú a k nejakej sa dostanem.
 
A tak som opäť vysvetlila dôvod svojej návštevy. Úsmevy kolegov a kolegýň sediacich naokolo si isto viete predstaviť. Milému pánovi, ktorý sa mi mal venovať, tiež trochu trhalo kútikmi, a to najmä vtedy, keď sa ma opýtal ako sme sa sem vôbec k nim dostali, a moja odpoveď bola, že zadali sme do vyhľadávača a GPSko nás sem priviedlo. Odpovedal niečo v zmysle, že väčšinou k nim chodia len zástupcovia z veľkých nadnárodných firiem, ktoré zariaďujú nové kancelárie, alebo ich kontakty, a že prevažne sú to zahraniční zákazníci. Nasledovala druhá otázka a síce, že v akej cenovej relácii sme si tú novú stoličku predstavovali, tak som povedala. Mierny úsmev sa vzápätí poriadne rozšíril, a milý pán obchodník sa mi snažil taktne naznačiť, že u nich tie ceny začínajú o 4- násobok vyššie a končia…ďaleko. Pozval ma však do tej predvádzacej miestnosti a po ceste mi vysvetľoval, že práve odkúpili z jednej firmy už používané stoličky a tú by nám mohol predať, aj keď tá suma je stále vyššia ako sme si predstavovali. V strede miestnosti stála ona…stolička. Vyzerala celkom obyčajne, avšak rozprávaním milého pána obchodníka o dávnej histórii firmy, ktorá ju vyrobila  a o vzácnosti ich výrobkov na trhu, o tom ako kreslá, ktoré vyrábajú sa dedia a rokmi nadobúdajú hodnotu, o špeciálnych zdravotných a technických prvkoch, ktoré ich stoličky majú…stúpala aj v mojich očiach. Nastala chvíľa, keď som bola vyzvaná si jej kvality vyskúšať a ja som musela vyjsť s pravdou von. Stoličku nepotrebujem pre seba, ale pre moju spolusestru, ktorá sedí dole v aute. Milý pán sa pousmial a povedal, aby som pre ňu zbehla a on zatiaľ stoličku privezie do tej veľkej kancelárie. Trošku to skrátim…
 
V aute nasledovalo pol minútové vysvetľovanie spolusestre, čo som vnútri vybavila, všetko samozrejme cez smiech a odhodlanie pokračovať v začatej akcii. Vyjavené pohľady, úsmevy a pokývnutia hlavou smerom k nám sa zdvojnásobili a my sme smelo kráčali do stredu velikánskej kancelárie, kde milý pán začal spolusestre opäť vysvetľovať všetky kvality stoličky a vyzval ju, aby si ju vyskúšala, s tým, že on sa bude prizerať, ako sa nový mladý zamestnanec zaúča vo vysvetľovaní a nastavovaní všetkých technických vymožeností tejto super stoličky. Mladík to zvládol na výbornú, nasledovala krátka rozprava o cene, a tak sa taktne spýtal, či sme ochotné dať za ňu o trošku viac ako sme pôvodne chceli. Tak trošku hej…a bola ruka v rukáve. Milý pán, spokojný, že spravil dobrý skutok nás odovzdal do rúk mladého zaúčajúceho sa zamestnanca, nazvime ho pán D. a rozlúčili sme sa. V tom sa na obzore objavil ďalší milý pán zamestnanec, ktorý nám ponúkol kávičku, čo sme zdvorilo odmietli, no opäť si uvedomili úroveň firmy, kde sa práve nachádzame. Pán D. sa ujal svojej úlohy, opäť nám taktne ponúkol kávičku a začali sme vypisovať papiere o prebratí tovaru atď. pomedzi ktoré nenápadne padla otázka ako sme sa sem dostali, lebo to nie je zvykom, že sem chodia bežní ľudia, nieto ešte rehoľníčky. Nad našou odpoveďou o vyhľadávači a GPSku sa zasmial a pokračoval v písaní, resp. poprosil sr. Janku, že píše krajšie ako on, či to nevyplní.
 
Z fakturačných údajov si pravdepodobne potvrdil svoju intuíciu a spýtal sa, koľko máme v BA komunít (už použitie tohto výrazu naznačovalo, že sa vyzná). Povedali sme a on, že aj jeho taká sestra ako my učila na škole náboženstvo, v Humennom. A tak sme hneď našli spoločnú reč, keďže som tam dva roky pôsobila a spolu so sr. J. sme začali hútať, ktorá sestra to mohla byť. Po chvíli pán D. opäť zdvihol hlavu od papierov a spýtal sa, či náhodou nepoznáme Zuzku P., lebo ona chodila do Humenného k sestrám, bola tam animátorka a je to jeho sesternica. Zuzka P., jasné, jedna zo skalných animátoriek za „mojej humenskej éry“. Tak si dovolím poznamenať, že asi teda nie je priamo Humenčan ,ale pravdepodobne je z Hrubova, načo sa schuti zasmial, že viem, kde to je. Nemohli sme sa neodfotiť a Zuzke hneď neposlať fotku. Ešte chvíľu sme sa s ním srdečne pobavili na tom ako sa dve rehoľníčky dostali k takejto firme a vzájomne sme sa uistili, že tento deň je tak pre nás, ako aj pre históriu tejto firmy výnimočný. Uisťovali nás o tom samozrejme aj úsmevné pohľady zamestnancov, ktoré sprevádzali náš odchod. Stoličku nám náš nový známy- D.-  pomohol naložiť a srdečne sme sa rozlúčili. Nasledoval niekoľkominútový smiech v aute a cesta domov, do nášho petržalského bytíku.
 
A aby toho nebolo málo, večer pri rozprávaní nášho dobrodružstva sestrám, sme zistili, že spomínaná sestra katechétka v Humennom nebol nikto iný ako naša sr. Marika. Čo poviete? Nemá to ten Pán Boh všetko pekne poprepájané?
 
Na prvý pohľad by sa možno mohlo zdať, že sme celý život našej komunity zdehonestovali na materialistickú správu o novej stoličke. V skutočnosti sme však chceli poukázať na to, že ide o viac … o ľudí, sestry, ktoré na tých stoličkách sedia a snažia sa byť aj v tomto čase nablízku tým, ku ktorým sú poslané. Ďalšie veľké pravdy vyplývajúce z tejto našej skúsenosti hovoria, že: všetci sme jedna veľká rodina, že východňárov ( aby sme to upresnili- Hrubovčanov) všade nájdeš, že saleziánska rodina spája svet, že sa vždy milo správaj k tým, ktorých učíš náboženstvo, lebo raz možno budú tvojej sestre predávať stoličku…..a ešte kopec iných právd by sme našli.
 
Ak by ste si však na základe prečítaného azda mysleli, že celé dni sedíme doma na …stoličkách, tak prikladáme zopár foto, ktoré vám snáď túto predstavu trošku naštrbia.
 
Mária Královičová