Dobro, ktoré konáme nám vojde do krvi

Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“ Vtedy mu spravodliví povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?“ Kráľ im odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Potom povie aj tým, čo budú zľava: „Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.“ Vtedy mu aj oni povedia: „Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného alebo ako pocestného alebo nahého alebo chorého alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?“ Vtedy im on odpovie: „Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.“ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“ Mt 25, 31-46
 
Na sviatok Krista Kráľa máme pred sebou veľkolepú scenériu posledného súdu. Aj s nečakaným a pre nás dosť nudným štvornásobným opakovaním toho, o čo ide: „Hladný som bol…“ Prečo taká vážna štylistická chyba? Zrejme len preto, aby sme si ľahšie zapamätali o čo v živote ide. Lebo ak sme počas predchádzajúcich nedieľ uvažovali o tom, že treba bdieť, pracovať vo vinici a rozmnožovať talenty, celkom na záver dostávame veľmi, veľmi presný návod ako na to.
 
Napriek obrazu ohňa v podobenstve si už dávno nepredstavujeme peklo ako večnú vatru. Skôr ide o to, že zlo je od počiatku odsúdené k neexistencii. Podobne ako oheň, ktorý mení ľudské diela v ničotu. K večnému životu je určené len dobro. Kým však existuje tento svet, tak sa Zlý snaží úporne – cez nás krehkých ľudí – prežiť. Naša terajšia skúška spočíva v tom, že nevidíme jasne čo skutočným dobrom je a čo nie. Ale našťastie máme svetlo Božieho slova.
 
Ak sú dobré ovečky v dnešnom podobenstve odmenené, je pre ne typické, že ani nevedia prečo vlastne. A o to ide. Dobro máme konať tak, že nám vojde do krvi a nie na reklamné stránky. Veď aj kozlovia mohli byť pracovití, obetaví, a predsa ostávajú mimo – nevšimli si podstatné detaily.
 
A ešte je tu náš prekvapivý Boh! Z najvyššieho sudcu na nebeskom tróne sa stáva akoby bača na salaši, ktorý večer triedi svoje ovce a napokon si vezme tvár hladného, pocestného či chorého. Alebo naopak. Väzňa či bezdomovca, ktorého sme si skoro ani nevšimli, nečkane stretneme na Božom tróne. Takto od tej najväčšej celosvetovej scény Ježiš prechádza po detaily v živote jednotlivca. Ešte aj s časovým oblúkom: od veľkolepo vykreslenej budúcnosti nás Ježiš vedie späť do našej osobnej prítomnosti, v ktorej sa všetko rozhodne. A v ktorej sami seba súdime podľa toho, ako sa správame k blížnym.
 
Podľa evanjelia kráľovským synom, dcérou je ten, kto vidí potreby iných. Božský kráľ, ktorému sa máme podobať, vidí všetky naše potreby. My z nich vidíme iba dačo. Ale to, čo zbadáme, máme určite uskutočňovať.
 
sestra Dáša