Smrť, nádej, viera a dôvera

Fascinuje ma jar. Pamätám si už z detstva ako ma priťahovali práve sa prebúdzajúce stromy. Kvety, vôňa, spev vtákov v ich korunách… Aj v tomto roku prišla jar. V dňoch, týždňoch plynie, ale pre mňa akosi neobvykle… Jej dni som si nazvala „koronavírusové.“ A v nich ma hlboko zasiahli slová „smrť,“ „nádej,“ „viera,“ a „dôvera.“
 
SMRŤ. Nesúvisí iba s koronavírusom. Je našou súčasťou. A ani ľudia, ktorí zomreli po tieto dni, nezomreli na tento vírus. Áno, smrť, na ktorú často zabúdam. Zvlášť, keď je život krásny a má milión dôvodov pre radosť… Zasiahla ma smrť malých detí. Na svet prišli predčasne narodené ako nerozvinuté púčiky čerešne. Ich rodičia ich chvíľu držali v náručí, aby sa stali iba ich… a potom iba Božími…
 
Dotkla sa ma smrť otca, ktorý nemohol objať svoje kvitnúce deti a milujúcu manželku. Pripútaný na lôžko nemohol svoje deti sprevádzať pri nástupe do škôlky, ani do prvého ročníka základnej školy… Po rokoch utrpenia ho Pán prijal do svojho kráľovstva práve na sviatok ustanovenia Eucharistie… Smrť Ježiša Krista. Viem, pripomíname si ju každý rok a pri každej sv. omši. Ale v tomto období sa ma omnoho silnejšie dotkla.  Keď sa nesmieme dotknúť jeho rán v chráme a pobozkať jeho kríž…
 
Ako som kráčala z pohrebných obradov, nezostal však vo mne trpký pocit prehry. Ale NÁDEJ víťazstva Krista. Ježiš nezostal v hrobe! Za každou smrťou je nádej na vzkriesenie!  Cestou som si opakovala slová pápeža Františka: „VIERA je našou silou.“ Nie, smrťou život nekončí! Smrťou sa začína skutočný život! A to ma hreje! To som srdcom počula kričať prírodu okolo mňa. Máme DÔVERU v Toho, ktorý nás miluje! Táto ozvena bije v každom ľudskom srdci a môžem sa jej dotknúť aj vo farbách tulipánov, v zlatistých narcisoch, či krehučkých nezábudkách. „Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“ (1 Kor 15, 14).
 
sestra Maťa