Poslaný pri Poslanom

 Ako šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý.  Jeho učeníci sa ho spýtali: „Rabbi, kto zhrešil – on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?“  Ježiš odpovedal: „Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.  Musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Ide noc, keď nik nebude môcť pracovať.  Kým som na svete, som, svetlo sveta.“  Keď to povedal, napľul na zem, urobil zo sliny blato, blatom mu potrel oči  a povedal mu: „Choď, umy sa v rybníku Siloe,“ čo v preklade znamená: Poslaný. On šiel, umyl sa a vrátil sa vidiaci.  Susedia a tí, čo ho predtým vídali žobrať, hovorili: „Nie je to ten, čo tu sedával a žobral?“  Jedni tvrdili: „Je to on.“ Iní zasa: „Nie je, len sa mu podobá.“ On vravel: „Ja som to.“  Pýtali sa ho teda: „Ako to, že sa ti otvorili oči?“  On odpovedal: „Človek, ktorý sa volá Ježiš, urobil blato, potrel mi oči a povedal mi: »Choď k Siloe a umy sa!« Šiel som teda, umyl som sa a – vidím.“ Jn 9, 1-41
 
Celý príbeh štvrtej pôstnej nedele z Jánovho evanjelia je ako stvorený na dramatizáciu. Ján ho predstavil vo forme dialogickej inscenácie medzi slepcom a Ježišom, židmi, rodičmi slepca.  Rukolapne v nej ilustroval Ježišove predchádzajúce výroky, že je Svetlom sveta, Vodou života, ale aj očakávaným Mesiášom. Ako ozajstné Svetlo nášho sveta ľahko s trochou blata úplne uzdravil odvždy nevidiaceho a poslal ho k vodám veľkého rybníka Siloe, čo znamená Poslaný, aby sa v ňom umyl.
 
Spoločným základom uvažovania všetkých troch strán v Jánovom príbehu mohlo a malo byť: Hriešnikov Boh nevypočuje, ale počuje toho, kto je zbožný a plní jeho vôľu. No k tomuto jadru sa farizejom a možno ani nám nechce vždy dokopať.
 
Farizejom nedošlo, že Ježiš je pravým svetlom ani živou vodou, ako sa predstavil i žene Samaritánke. Dokonca im nedošla ani súvislosť s vodnou nádržou s názvom Poslaný – znamením veľkým ako jazero. Každá kvapka jeho vody doslova kričala, že Ježiš neprišiel sám od seba a ani nerobí zázraky na svoju päsť, ale že je Poslaný Otcom.
 
Títo židia sa radšej dívali na svoju maličkú pravdu. Že si Ježiš v sobotu vyrobil za necht blata zo sliny, a teda je hriešnik.  Oni stopercentne „vedia“, že Ježiš je hriešnik, no v skutočnosti nikdy o nikom nik z nás to nemôže vedieť naozaj. Maximálne môžeme vidieť, že niekto urobil niečo zlé, ale ostatné, jeho srdce, jeho najvnútornejšie miesto rozhodovania je pred nami ukryté.
 
Viera uzdraveného v Ježiša sa vyvíja od viery v akéhosi človeka cez vieru, že je prorokom až k presvedčeniu, že Ježiš je od Boha. No obrovský dar videnia hmotného i duchovného priniesol uzdravenému aj zriekanie. Stále platí, že čo nič nestojí za nič nestojí. Dvojnásobné svetlo zraku a viery ho stálo pochybnosti o ňom zo strany priateľov a susedov. Je opustený rodičmi, vypočúvaný, urážaný a vyhnaný židmi z ich spoločenstva. Ale to podstatné nadobudol zrejme navždy.
 
sestra Dáša
Foto: Kanál s prívodom vody do rybníka, Miesto, kde bol rybník silou, od prameňa Gihon