A tak sa pozerám…

Nedávno som čítala výrok C.S.Lewisa: „To, čo vidíme, často nezáleží len od toho, kde stojíme, ale aj akí sme ľudia.“ Čo ak to však platí aj naopak? Možno to, že vidím mnoho dobrých vecí okolo, aj mňa trocha zmení k lepšiemu. A tak sa pozerám…
 
U nás v Dubnici sa dá vidieť všeličo. Záleží od uhla pohľadu a vlastne aj od pozorujúcich. Prešli vianočné sviatky i Silvester so všetkými svojimi akciami, stretnutiami rodiny, priateľov… Pre niekoho zhon, stres, nervy navyše, no našli sa aj takí, čo si to s jednoduchosťou vychutnávali a snažili sa svoju radosť odovzdať iným. Pre mňa zvlášť veľkým povzbudením boli ochotní mladí a deti, ktorí sa zapojili do Živého Betlehemu v dubnickom Kaštieli, ba aj viacerí rodičia, ktorí rôznym spôsobom prejavili svoju veľkodušnosť a tvorivosť. Ďalej mi prídu na myseľ mladí, ktorí pomohli pripraviť akciu pre iných, a keď sa skončila, upratali bez veľkých rečí a dokonca sa pritom ešte aj zabávali. A potom, v čase, keď každý naháňa dobré polročné známky, ja naháňam ľudí ochotných pomôcť napr. s Laurapárty a na moje prekvapenie, ochotných je celkom dosť. Aj pri plánovaní jarného tábora je na čo pozerať. Vidieť to nadšenie, ochotu podporiť aj nápad iného a naplno sa doň vložiť s úprimnou radosťou, to naozaj povzbudzuje aj mňa k lepšiemu. A tiež aj to, keď občas počujem volať mladých medzi sebou: „Ideš za mamou? Pôjdem s Tebou,“ a potom vidím malú skupinku kráčať k lurdskej jaskynke.
 
A je toho ešte omnoho viac. Nie všetko je vždy úplne pekné, ale ktovie, či sa naozaj správne pozerám. No ak správne vidíme iba srdcom, chcem sa pozerať.
 
-fm-