Otvorenie očí

 Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov.  Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy.  Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho.  A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone.  I zvolal: »Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!«  No Abrahám povedal: »Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš.  A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik – čo ako by chcel – nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.« Tu povedal: »Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca.  Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.« Abrahám mu odpovedal: »Majú Mojžiša a Prorokov nech ich počúvajú.«  Ale on vravel: »Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.« Odpovedal mu. Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.“ Lk 16, 19-31
 
Prvou je, že ako jediné v evanjeliu hovorí o priebehu života po smrti. No napodiv  v ňom chýba Boh a zdá sa, že Abrahám ho iba supluje. Táto skutočnosť napovedá druhú mimoriadnosť tohto Ježišovho rozprávania. Totiž exegéti objavili v starovekej literatúre z Ježišových čias mnohé príbehy o boháčoch a chudákoch po smrti, a to od Egypta až po Grécko. V skratke to znamená, že podobné príbehy sa bežne rozprávali a Ježišovi poslucháči ich dobre poznali. Ježiš chcel rozprávaním jednej varianty zrejme upútať pozornosť tým, akú prekvapujúcu pointu do neho vloží on.
 
To nové, evanjeliové v tomto príbehu začína zmienkou o tom, ako utrápený boháč na onom svete začne myslieť na svojich bratov, ktorí žijú naprázdno presne ako žil on. A aj keď sebe už nemôže pomôcť, má obavy o nich. Poslucháčom všetkých čias tak Ježiš odkazuje, že raz, najneskôr po smrti príde moment, keď sa otvoria oči každému a keď konečne s veľkou vážnosťou začne myslieť aj na dobro tých druhých. S tým rozdielom, že potom už pre nich – napriek akokoľvek kreatívnej snahe – nebude môcť nič urobiť.
 
Možno aj my, ako onen boháč, denne stolujeme v nádhernom ovzduší rodiny či komunity a máme „značkové“ oblečenie, podľa ktorého nás už zďaleka poznajú. Nie je to zlé, len k tomu nesmie chýbať neustály pohyb našich darov tela i duše. Lebo zmrazený kapitál osobných možností a schopností pokazí i najhorlivejších. Totiž podľa evanjelia je autentický súcit voči akejkoľvek núdzi našich blížnych  jedinou skutočnou tvárou každého z nás, ktorú si vezmeme aj do večnosti. A všetko utrpenie sveta je len na to, aby sme svoju pravú tvár – pri svetle Písma – našli už tu na zemi.
 
sestra Dáša
Foto: Chudoba v Svätej zemi (titulka)