Splavili sme Malý Dunaj a plávacie vesty fakt držali nad vodou

/v /od

Po prevrátení (jedinom) člna si niektorí zaplávali v Malom Dunaji v plávacích vestách. Vtedy zaznela táto veta: “Mamo, umrieme tu!” V jednom kempe nám robil celý večer aj v noci spoločnosť koník, ktorý sa volal Maďar. Odvtedy sa niektorí zdravili “Ahoj Maďar”.
 
Väčšine sa najviac páčilo kúpanie v jazere s priezračnou vodou a pieskom. Jedna z nás sa na tretí deň odhodlala skočiť z loďky do vody a s prekvapením hovorí: “Tá plávacia vesta ma drží! ” V jeden večer sme na požiadanie spievali pesničky v útulnom kempe. Bolo to skoro ako koncert. Poslednú noc sme zažili v stanoch silnú búrku, ktorá sa prehnala Slovenskom. Pršalo vonku aj v stane. Najčastejšia veta v člnoch bola: “Ešte je to ďaleko?” Odpoveď vždy bola: “Už je to blízko.“ A to sme prepádlovali 23km+23km+18km.
 
Naučili sme sa postaviť stan, variť na variči, kormidlovať, plávať, aj vychádzať spolu. Neviem, či rodičia budú veriť alebo nie, ale dve dievčatá vstávali každé ráno okolo 7 h. úplne dobrovoľne. Cestou domov vo vlaku, ktorý samozrejme meškal, sme spievali pesničku: “Hej hou, hej hou, už ideme domov.” Tak sme teda späť. Aj keď niektorí by ešte šli ďalej.
 
Zuzana Saloňová
Foto: www.facebook.com/lunik9.sk