Do večnosti odišla matka Antonia Colombo

Castelgandolfo (Taliansko). Sestrám saleziánkam, bratom saleziánom, skupinám saleziánskej rodiny, členom výchovných komunít na celom svete je adresovaná informácia o odchode drahej Matky Antonie Colombo do neba. Sme vďačné za jej život, vzácny v Božích očiach, vzácny pre každú Dcéru Márie Pomocnice, pre laikov i mladých, pre každú z nás.
Nasleduje oficiálna komunikácia Matky Yvonne Reungoat, hlavnej predstavenej Inštitútu Dcér Márie Pomocnice so životopisným profilom Matky Antonie Colombo.
 
Drahé sestry,
dňa 1. júla 2019 vo večerných hodinách z domu „Márie Pomocnie“ v Sant’Ambrogio Olona (neďaleko Varese) Pán života a blaženosti uviedol do večnej Veľkej noci našu drahú Matku Antoniu Colombo, emeritnú generálnu predstavenú. Narodila sa v Lecco 12. apríla 1935, prvé sľuby zložila v Contra di Missaglia (Lecco) 6. augusta 1959, patrila do lombardskej provincie “Sv. Rodiny“ – Milano.
 
Matka Antonia sa narodila v rodine bohatej na lásku, pracovitosť a vieru. Mala jedného brata, staršieho o šesť rokov, ktorého si Pán povolal k sebe  1. novembra 2018. Rodina bývala v tom istom dome, kde mal otec brašnársku  dielňu a obchod. Mama bola múdra žena, s veľkou láskou a pevnou vierou. Vždy hovorievala: „To, čo od nás Pán žiada, nikdy nie je veľa“.  Pokoj jazera Como a tvrdosť okolitých hôr, ktoré Matka Antónia tak veľmi milovala, prispeli k formovaniu jej povahy, ktorá bola jemná a silná zároveň.  Tu sú korene jej rovnováhy a priamosti, ktorými sa vždy vyznačoval jej spôsob života a konania.  Sestry saleziánky spoznala v oratóriu v Leccu, kde ju priťahoval výchovný štýl a radosť, ktoré tam našla. Preto sa chcela dať zapísať do nedávno otvorenej  školy, ktorú viedli sestry. Neskôr študovala na štátnom klasickom lýceu, ale navštevovala oratórium ako animátorka dievčat v ranej adolescencii. Bola prijatá na Katolícku univerzitu v Miláne a ako ona sama píše, vybrala si Fakultu práva, aby „sa stala advokátkou a pomáhala najchudobnejším osobám obraňovať ich ľudské práva. V tom čase som myslela na výber profesie, ktorá by mi umožnila realizovať sociálnu službu v prospech najnúdznejších osôb, špeciálne  mladých, ktorí žijú v chudobnom rodinnom kontexte alebo toto prostredie predstavuje pre nich ohrozenie z morálneho hľadiska“.
 
Stretnutie s provinciálnou predstavenou, sr. Margheritou Sobbreto, jej pomohlo nájsť odpoveď na túžbu po hlbokých ideáloch.   Položila jej priamu otázku: „Kedy k nám vstúpiš?“ Odvtedy Antonia neprestávala myslieť na túto vec a rozhodla sa, kedy vstúpi do Inštitútu. Rodičia nečakali takéto rozhodnutie, a preto trpeli, ale syn Aquilino im to pomohol pochopiť, takže sa uspokojili a prijali  rehoľné povolane Antónie. Dňa 8. apríla 1956 vstúpila do aspirantátu v Triuggio, kde bola prijatá do skupiny mladých žien, ktoré, ako ona, túžili nasledovať Ježiša prostredníctvom výchovy dievčat.  Asistentka, sr. Orsolina Ardissone, ktorá bola spolupracovníčkou dona Ferdinanda Maccono, jej naplno otvorila široké horizonty našej rehoľnej rodiny a naučila ju láske k Márii Mazzarellovej. Formačnú fázu postulátu absolvovala v Miláne, v dome na ulici Bonvesin. Zároveň pokračovala v štúdiu na univerzite, robila skúšky a písala záverečnú prácu.
 
Po absolvovaní noviciátu v Contra di Missaglia, dňa 6. augusta 1959 zložila rehoľné sľuby a v tom istom roku získala diplom z práva.  V Turíne na Medzinárodnom inštitúte pedagogiky a náboženských vied vyučovala jeden rok právo. Od roku 1960 do roku 1963 na Katolíckej univerzite v Louven v Belgicku študovala aplikovanú psychológiu. Štúdium ukončila v roku 1963 a odvtedy až po rok 1989 vyučovala na Pápežskej fakulte výchovných vied  „Auxilium“, najprv v Turíne a po zmene sídla Fakulty aj v Ríme. V rokoch 1983-1989 bola dekankou Fakulty. Jej prenikavá inteligencia a kultúrne i duchovné bohatstvo prispeli k rozvoju našej Fakulty a najmä k prehĺbeniu štúdií o výchove ženy a o mariánskej tvári Inštitútu, ako i k pochopeniu toho, že Inštitút je v súčasnom svete a v Cirkvi povolaný podporovať kultúru života.
 
V roku 1989 bola menovaná za provinciálnu predstavenú provincie „sv. Terézie Valsé Pantellini“  so sídlom v Tarante. O rok neskôr, na 19. generálnej kapitule Inštitútu, bola zvolená za generálnu radkyňu-vizitátorku a na nasledujúcej 20. generálnej kapitule v roku 1996 bola zvolená za generálnu predstavenú Inštitútu. V roku 2002, na 21. generálnej kapitule, bola do tejto služby znovuzvolená na ďalšie šesťročie . Vo svojom magistériu s jasnosťou a odvahou osobitným spôsobom podčiarkuje kultúru života  a pozdvihnutie dôstojnosti mladých žien. Jej animácia napomáhala rozvíjať úsilie pre aktívne  občianstvo a podporovala cirkulujúci spôsob animácie, ako podmienku pre ocenenie zdrojov každej osoby a ako svedectvo spoločenstva. Povzbudzovala výchovné komunity, aby sa stali miestami, kde sa vďaka výchovným vzťahom  rodí a rastie život a vzájomnosť. Zdôrazňovala dôležitosť výchovy k hodnotám solidarity ako príspevku pre budovanie ľudského spolužitia v znamení civilizácie lásky a pokoja, zakorenenej v evanjeliových hodnotách.  Svedčila o radikálnosti nasledovania Krista, ktorý bol  stredobodom jej života, prameňom pokoja, ktorý vyžarovala okolo seba a zdrojom plodnosti jej poslania v Inštitúte.
 
Humanizovať kultúru a vzťahy vo svetle Ježišovho posolstva a saleziánskej charizmy nebolo pre Matku Antóniu len sloganom, ale vzácnym úsilím, ktorým sa vyznačovalo jej poslanie ako matky a formátorky – vodkyne.   V líniách animácie a vedenia uvádzaných v jej obežníkoch, zanechala jasné orientácie pre usmernenie k prehĺbeniu poznania dokumentov Cirkvi a k čítaniu aktuálneho kontextu, s vedomím, že v globalizovanej spoločnosti a v spoločnosti,  kde sú jednotlivé prvky navzájom od seba závislé, má každé rozhodnutie svetový dopad.
 
Keď v roku 2008 skončila svoju službu na úrovni centrálneho vedenia Inštitútu, jej zdravie  prudko upadlo a zostala asi rok v Generálnom dome. Podrobila sa chirurgickému zákroku a po absolvovaní potrebnej liečby bola menovaná za direktorku domu „Matky Ersilie Canta“ v Ríme. Po ukončení trojročnej služby zostala ešte v Generálnom dome z dôvodu stále krehkého zdravotného stavu, ktorý si vyžadoval ďalšie chirurgické zákroky pre zabránenie rozšírenia tumoru. Zaradila sa do komunity ako jednoduchá sestra, vďačná za každé malé gesto pozornosti na svoju osobu: závislá vo všetkom, ale nie podriadená pasívne; slobodná a otvorená, úprimná, ako sa to snažila učiťsestry saleziánky na celom svete.
 
Spolupracovala na revízii biografických profilov zomrelých sestier, venovala sa s radosťou čítaniu a zintenzívnila modlitbu. Celá sa stala „modlitbou“ – nielen preto, že dlhý čas trávila pred Pánom v kaplnke, ale pre jej jasný pohľad, ktorý sa upieral ďalej, kde dialóg s Bohom netrpí rôznymi výkyvmi a je stále intenzívnejší a hlbší.  Pozývala aj nás modliť sa  spolu s ňou jej obľúbenú modlitbu: “Volo quidquid tu vis… quomodo tu vis, quando tu vis, quia tu vis” (Chcem to, čo chceš Ty…ako to chceš, kedy to chceš a preto, že to chceš Ty). Na začiatku mandátu, vo svojom prvom obežníku Matka Antónia napísala: „Vstupujem do každej komunity  s chvením a radosťou“ (n. 785). Nenápadne a v tichej láske ukončila svoje poslanie, so svedectvom šťastnej Dcéry Márie Pomocnice, v pokojnom súhlase s Božím plánom.
 
V dome pre staršie a choré sestry v Sant’Ambrogio Olona ( neďaleko Varese), v týchto posledných rokoch prežívala očisťovanie a obnaženie  v dôsledku choroby, ktorá ju pozbavila jej výbornej pamäte, ale nie jemnosti v reakciách, jasného úsmevu, jemnej pozornosti voči osobám a vyjadrení vďačnosti, ktoré spontánne prekvitali na jej perách a boli znakom srdca naplneného pokojom,  obývaného Bohom.  Večer 1. júla 2019 Matka Antónia dosiahla cieľ a teraz myslíme na to, že prežíva trvalé  šťastie a radosť u Boha. Pripomeňme si ten verš z liturgie, ktorý si matka Antónia oobľúbila a ktorý ju stále sprevádzal: „Nech ťa môžem poznať dôverne, Kriste! A tvoja spoločníčka v utrpení nech môže s Tebou vstať z mŕtvych!“  
Sr. Yvonne Reungoat,
generálna predstavená Inštitútu Dcér Márie Pomocnice.
 
Pohrebné obrady sa budú sláviť  3. júla 2019 v Miláne,  v kostole saleziánskej farnosti „sv. Augustína“  o 12:00 hodine. Jej telesná schránka bude uložená na cintoríne v Nizza Monferrato. N.B. Na webovej stránke cgfmanet.org, kde  môžete v komentári  nechať svoje spomienky, svedectvo…
 
Preložila a upravila: Monika Golianová