Komu fandia sestry na Vavilke?

Sedíme v aute, vraciame sa domov z Plaveckého Mikuláša, kde sme spolu strávili pár pekných spoločných dní. Dážď a hmla na diaľnici nie sú veľmi dobrá kombinácia, no my sa snažíme čo najrýchlejšie (samozrejme podľa predpisov a bezpečne) dostať domov. Dôvod je prozaický. Naša Peťa je po včerajšku prvá v obrovskom slalome a o pár minút ju čaká druhé kolo. Sestra Dáška nám zo zadného sedadla auta približuje jazdy Petiných súperiek, no dáta neposlúchajú, a tak je odkázaná len na to, čo napíšu komentátori. Vyzerá to tak, že Petinu jazdu asi tiež nestihneme vidieť, no nevzdávame to. A podarilo sa…auto brzdí pred panelákom, Dáška vyskakuje z auta s kľúčmi od bytu v ruke, privoláva výťah a zapína živé vysielanie. Kým dobehneme aj ostatné, tak z ticha, ktoré panuje v byte šípime, že dnes to Peti nevydalo. Škoda, jej dnešná jazda stačila len na 4. miesto.

 

O týždeň sa však jazdí znova

Nasleduje druhé kolo. Tentoraz sedíme pred obrazovkou už všetky a čím bližšie je Petina jazda, tým úpenlivejšie Dáška nahlas odriekava Zdravasy. Samotná jazda je zmesou hlasných a intenzívnych Zdravasov, povzbudení typu: „Poď, Peťka, dáš to!“ a komentovania jej slalomu. Anoooo, dnes to Peťa dala na výbornú a zaslúžene jej patrí prvé miesto. Čo na tom, že je už neskorá nočná hodina a bývame v byte na 7. poschodí. Dáškine radostné výkriky sa ozývajú bytovkou a my len tŕpneme, ktorý sused nám príde zazvoniť, že sme príliš hlučné. A takto nejak podobne prežívame s Peťou všetky jej jazdy a hovorím si, že keby ona vedela, koľko sa tá  Dáška za ňu počas jazdy modlí, tak by ju aj pozvala do svojho tímu ako modlitebníčku.

 

Sestra Dáška však nie je v našom okolí jedinou veľkou fanynkou Peti. Spriaznenú fanynkovskú dušu našla v saleziánovi don Mariánovi, ktorý je futbalovým a lyžiarskym expertom. A tak keď to bolo možné, rada sa pridala k nemu a sledovali Peťu na ich veľkej obrazovke v saleziánskej obývačke. On v tichosti sledoval a ona to nahlas premodlievala a komentovala. Bola to sranda pozorovať…až do jedného mrazivého momentu kedy Peťa spadla. To koleno nás viacerých zabolelo v súcitení s ňou. Do dnes je nám z toho smutno, že naše spoločné „pozeračky“ na tento rok skončili.

 

Aby ste si však nemysleli, že naše mamateykárske komunity sa spoločne len zabávajú

Chceme Vám predstaviť aj jeden nový počin tohto školského roka, ktorý zaviedol náš nový direktor, don Peter. Pekne nám funguje už piaty mesiac. Doteraz sme sa s komunitou našich susediek, sestier z Hrobákovej, stretávali v pondelok večer na sv. omši spolu s bratmi, a potom raz v mesiaci mala bratská a sesterská komunita z Vavilky spoločnú poradu ohľadom nášho spoločného diela na Mamateyke. Sestry z Hrobákovej, ktoré pôsobia v materskej škole, no na Mamateyke tiež slúžia vo viacerých oblastiach, sa týchto porád nezúčastňovali, keďže ich priorita je škôlka, no vnímali sme, že potom nemáme priestor sa spoločne porozprávať o apoštoláte, či len pozdieľať čím žijeme.

 

Náš direktor vymyslel nový spôsob, spoločný „raut“ raz za mesiac po pondelkovej komunitnej svätej omši. Ak by ste náhodou nevedeli, čo sa za týmto slovom skrýva, tak ide o typ občerstvenia, kde sa jedlo podáva formou švédskych stolov. Hostia nemajú pevné miesta pri stole, ale očakáva sa, že sa budú s jedlom pohybovať a konverzovať. A tak máme raz za mesiac všetky tri komunity priestor spoločne sa stretnúť, porozprávať a pozdieľať čím žijeme…jednoducho tvoriť rodinu. Takže okrem Peti, ktorej fandíme aj naďalej, aby sa rýchlo z toho dostala, fandíme aj rodine a našim vzťahom. Majte pekný záver tohto nášho saleziánskeho- rodinného- mesiaca!

 

Za sestry z Vavilky

sr. Mária K.