Ježiš je v náuke o láske novotársky

Keď sa farizeji dopočuli, že umlčal saducejov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“ Mt 22, 34 – 40
 
Evanjelista Matuš svedčí o tom, že zakaždým, keď na Ježiša chceli zákonníci alebo farizeji niečo našiť, tak mali predtým poradu. Jasne cítili, že má nad nimi prevahu. Keďže si zostavili lexikón s vyše šesťsto prikázaniami, nečudo, že v nich hľadali dáku hierarchiu. Malo im to pomôcť, aby sa vo všetkých tých zákazoch a príkazoch lepšie vyznali. A tak mohli znovu dať Ježišovi otázku na telo.
 
Niekedy si myslíme, že v náuke o láske je Ježiš novátorský. Je, ale len v praxi, v dávaní toho najlepšieho príkladu. Už v Starom zákone sa Bohu oddaní ľudia denne modlili „Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou“ /Dt 6,4-5/. A farizeji tento príkaz – najmä teoreticky – ovládali. Aj druhé prikázanie je priamym citátom zo Zákona /Lev 19,18/. Zatiaľ čo Boha máme milovať bezvýhradne, blížneho v rovnováhe s láskou k sebe. Lebo veď ako môže trvalo, ozajstne milovať iných ten, kto nemiluje seba?
 
V otázke hlavného prikázania sa Ježiš so svojimi protivníkmi zhodol u všetkých synoptikoch. To dosvedčuje, že evanjelisti sú veľmi čestní a v ničom navyše nepolarizovali Ježišov vzťah s farizejmi. Ukazujú tak, že v myšlienkach sa môžeme zhodovať aj s nepriateľmi a prvým predpokladom – mostom s nimi – sú rovnaké názory. Ale zostať iba pri tom nemožno, lebo dôležitejšia je prax.
 
Zamysleli sme sa niekedy, čo to znamená, že Boh nás musí žiadať o lásku? Veď medzi nami ľuďmi je to zvyčajne bezúspešne pokorujúce. A aj keď sa to ťažko vyslovuje i ťažko počúva, najpokornejším je práve Boh. Je pokora sama. Z jednoduchého dôvodu: najviac miluje. Lebo kto nemiluje, nevie, čo je pokora.
 
Boh, ktorý si pre nás nič iné neželá ako naše dobro, najlepšie vie, čo získame celostnou láskou k nemu. On sám sa skrze „otvory“ lásky vlieva do všetkých dimenzií nášho srdca. Bytostne vie, že neexistuje nič oslobodzujúcejšie, ako môcť milovať. Veď láska preklenie každú priepasť, rozšíri horizonty, dá krídla. S ňou sa nám dostáva všetko dobro…
 
sestra Dáša