Slovenská „Mária“ navštívila poľskú „Alžbetu“ alebo keď je za čo ďakovať
Skoro ráno v sobotu 29. marca sa z Bratislavy a Trnavy vydala na cestu skupina 10 sestier a manželia
Peciaroví smerom k mestečku Pgrzebien, kúsok za hranicami s Poľskom. Mala to byť „púť vďačnosti“
v rámci 85. výročia príchodu saleziánok na Slovensko. Chceli sme prejaviť vďaku najmä sr. Terézii Czekale, bývalej poľskej provinciálke, ktorá v rokoch 1980 – 1990 viackrát, s veľkým osobným rizikom, v civilnom prezlečení, navštevovala sestry na Slovensku, aby im pomáhala v ťažkej situácii prenasledovania.
Dobre to vyjadrila jedna z účastníčok púte: „Predtým som o nej počúvala len z rozprávania našich starších sestier, ktoré na ňu s vďakou spomínali ako na osobu silnej viery a odhodlanosti ísť vpred aj napriek prekážkam. …. Teší ma, že sme urobili tento krok, že tak ako ona putovala ku nám, aj my sme sa vydali na cestu k nej, aby sme jej vyjadrili vďačnosť v mene celej našej provincie.“
V 80-tych rokoch minulého storočia nebolo možné prísť z Poľska na Slovensko bez osobného oficiálneho pozvania niekoho zo Slovenska. Preto sa saleziáni spolupracovníci – manželia Peciaroví z Trnavy podujali pozývať sr. Terezu k nim ako krstnú mamu na krsty svojich detí, ktorých skoro každým rokom pribúdalo. Teraz sa mohli po rokoch s dojatím opäť stretnúť.
Komunita 17-tich sestier v Pogrzebieni nás prijala veľmi srdečne a rodinne
Pre sr. Terezu (85 ročnú) to bol veľký deň radosti, dojímavých stretnutí a času stráveného spolu: stále opakovala, že je to „obrovský zázrak“. Všetko nám s jednoduchosťou, láskou a s noblesou poukazovala:
– pamätnú izbu kandidátky na blahorečenie, ctihodnej sr. Laury Meozzi, zakladateľky FMA v Poľsku, ktorá v tomto dome dokončila svoj život (1951).
– zastavili sme sa v modlitbe pri náhrobku sr. Laury Meozzi
– pozreli sme si detský domov, ktorý sestry vedú a celý areál domu.
A ako púť videli niektoré účastníčky?
„Pre mňa to boli silné, dojímavé spomienky na čas mladosti a našich kontaktov s poľskými sestrami. Bolo pre mňa milé prísť na miesto, kde som si 1. krát obliekla rehoľné noviciátske rúcho (r. 1990). Tiež stretnutie so sr. Terezou Czekalou, milou a šibalskou sestrou, … a tiež aj možnosť byť na miestach kde pôsobila a zomrela zakladateľka Poľských sestier ct. Laura Meozzi.“ (sr. M.Peťková)
„Sestra Tereza nám porozprávala o“ zázrakoch“, ktoré prežila, keď za totality prechádzala cez hranice. Viackrát ďakovala za hmotné dary, ktoré sme im do Poľska nosili, keď sme tam chodili na „návštevy“; keďže u nich bola bieda. Pamätám sa, že keď sme tam šli, každá sme niesli štangľu salámy. Takmer po 40 rokoch si sr. Kristína s vďačnosťou spomínala, že som ju vzala do obchodného domu v Košiciach a tam sme im zaplatili látku na poťahy do kaplnky.“ (sr. M. S.)
Sestry sa ešte vyjadrili
„Bolo to vzácne po čase sa opäť stretnúť so sr. Teresou. Prvýkrát som sa s ňou stretla na duchovných cvičeniach provinciálok Európy a Blízkeho Východu v septembri 2012, vtedy bola ešte provinciálkou jednej z poľských provincií. Sme jej vďačné za obetavosť, za pomoc vo formácii a rozvoji našich sestier v náročnom období totality. Pre mňa bolo tiež vzácne počúvať ju, vnímať jej sviežosť, jej stále úžasnú pamäť, ako aj jej lásku k našej provincii. Teší ma, že sme urobili tento krok, že tak ako ona putovala ku nám, aj my sme sa vydali na cestu k nej, aby sme jej vyjadrili vďačnosť v mene celej našej provincie.“ (sr. J. Kurkinová)
„Tešila som sa, že môžem po dlhých rokoch vidieť a počuť sr. Terezu. Jej vitalita s akou sa nám venovala ma veľmi povzbudila. Obdivovala som sestry v komunite, všetky po šestdesiatke, ktoré v tom veľkom diele asi nemajú veľa oddychu a štyri sestry v Casa famiglia, ako vedú deti vo viere i v ľudkých čnostiach.“ (sr. D. Somorová)
A najmladšia účastníčka sr. Nika na záver vyjadrila
„Ešte mnou prechádzajú emócie, keďže to bolo silné stretnutie aj kvôli Laure Meozzi… Som veľmi rada a vďačná za „85-ťku“ vďaka ktorej hlbšie vstupujem do našej histórie najmä k začiatkom.
Stretnutie so sestrou Terezou ma veľmi povzbudilo, bola spontánna a jej šibalské oči rozdávali pokoj, vďačnosť a radosť. Som vďačná za odhodlanie sestier darovať sa Bohu aj napriek náročnej dobe, či mnohým prekážkam. Uvedomujem si, že sa oplatí vytrvať a žiť svoje povolanie ku ktorému nás Boh pozýva (každého k niečomu inému). Laura Meozzi mi bola vzorom. Teraz sa ma ešte viac dotýka jej príklad vernosti ostať v Poľsku aj cez vojnu a pomáhať sestrám a mladým.“
-em-