Peter Novák: Drahé sestry, ste pre mňa a moje deti, rodinou
Peter Novák sa narodil 5.12.1979 v Humennom. Vyrastal u saleziánov a bol dlhoročným animátorom. Valným zhromaždením bol zvolený za predsedu DOMKY – združenia saleziánskej mládeže na Slovensku a stal sa aj členom predsedníctva Rady mládeže Slovenska. Neskôr pracoval v reklamnej agentúre, televízii či knižnom vydavateľstve. Vyše dvadsaťpäť rokov sa venuje oblasti PR, marketingu a komunikačným stratégiám.
Medzi projekty, na ktorých sa podieľal, patrí blahorečenie Titusa Zemana či Jána Havlíka, medzinárodné saleziánske športové hry PGSI 2014, 2016, Deň otvorených kláštorov, Putovanie relikvií Dona Bosca na Slovensku, film SLOBODNÍ, vznik národnej kancelárie Pápežskej nadácie ACN na Slovensku, turné s knihami a známymi autormi, napr. knihou Vatikánska kuchárka či Tweetuj s Bohom. Koordinuje aj viaceré politické, komerčné či neziskové kampane. Je členom Komisie pre kultúru a mládež Mestskej časti Petržalka. Študoval na teologickej fakulte Trnavskej univerzity.
V roku 2018 začal na sociálnej sieti písať svoje osobné príbehy – zážitky zo života, ktoré si rýchlo získali čitateľov a širší ohlas. Aj na základe tejto skutočnosti vydal v roku 2021 prvý knižný titul príbehov zo života s názvom Niekedy stačí preskočiť plot, v roku 2022 druhú knihu s názvom Dôležité zbytočnosti a tretím dielom bola kniha Nevšedné každodennosti, vydaná v roku 2024. Od roku 2000 žije v Bratislave, je ženatý a má tri deti.
Peťo napísal si už tretiu knižku, v ktorej sa zdieľaš so zážitkami z tvojho života, čo podnietilo tvoje písanie, kde to všetko začalo?
Spomínam si na to dodnes. Bola nedeľa, 23. decembra 2018. Nelka prekašľala celú noc, mala horúčky a tak sme šli na detskú pohotovosť na Kramáre. Keď sme tam prišli, rodičia s deťmi stáli vonku či sedeli v bundách na zemi vnútri aj mimo nemocnice. Dostali sme poradové číslo 83 a čakali viac ako päť hodín na vyšetrenie. Vždy som sa vyhýbal sociálnym sieťam, ale po príchode domov som, ani neviem prečo, napísal všetko, čo som mal v sebe. Mal som pred očami deti, ktoré ležali horúčkami dezorientované na rukách svojich mám a tie s prosebnými očami a slzami na tvárach čakali na svoje číslo. Lekár, ktorý mal službu robil so sestričkou, čo sa dalo, po troch hodinách prišiel na pomoc ešte jeden lekár. Nezastavili sa, ľudia pribúdali a musím povedať, bola to veľmi ťaživá, dusná atmosféra strachu, neistoty, výčitiek, ale aj mnohých pochopení, upokojení, že všetko bude v poriadku.
Keď sme sa dostali na rad, lekár mi ako prvé povedal: „Prepáčte, prepáčte, že ste tak dlho museli čakať, už to hovorím každému dlhé hodiny, ale nevládzem, som tu sám, robím, čo sa dá. Ospravedlňujem sa. A teraz, poďme na to, čo vás trápi? Po napísaní príspevku o tomto zážitku som ani netušil, koľko ľudí sa mi ozve a zareaguje, aj keď to bolo prvýkrát, čo som napísal osobnejší príspevok. Zareagovali stovky ľudí, cez komentáre, messenger, SMSky, telefonátmi.
Aké si mal z toho pocity?
Komentáre, aj spätná väzba bola ale príjemná, bez invektív, plná osobných podelení a skúseností či možnosťami, ako by sa to mohlo na pohotovosti zlepšiť, ako sa povzbudiť, ako sa dá napomôcť. No najviac ma odzbrojila jedna správa. Napísala mi jedna doktorka. Že ona mala službu na pohotovosti deň predtým. Že ju situácia na pohotovosti mrzí. A že mi chce poďakovať, ako som sa vyjadril, napriek všetkému, o jej kolegoch, lekároch. Lebo sama bežala z ambulancie na nočnú na pohotovosť a bola v službe viac ako 24 hodín. Že robia, čo sa dá. A že veľmi dúfala, že záver príspevku bude pozitívny a v chápavom duchu, a aj bol. Tak mi ďakuje a praje krásne vianočné sviatky. Táto správa ostala hlboko vo mne. Uvedomil som si, že v živote musím vedieť občas „preskočiť plot“ a vidieť svet aj z druhej strany.
Ako na knihy reaguje tvoje okolie, rodiny, blízky, či len sledovatelia na facebooku, motivuje ťa to stále písať?
Nikdy mi nenapadlo a ani som nemal v úmysle písať knihy či príbehy. Ten deň na pohotovosti vo mne dlho rezonoval. Aj reakcie na príspevok. A tak som si povedal, že ak zažijem niečo zaujímavé, podelím sa s tým. Možno to niekoho osloví, možno prežíva podobné chvíle, možno povzbudí.
To, čo za tie roky zažívam ako spätnú väzbu, vnímam ako obrovskú milosť. Beriem to s veľkou pokorou. Píše mi dosť veľa ľudí, známych aj neznámych. Bratia, sestry, kňazi, ľudia rôznych profesií a postavení. Sú to často osobné zdieľania, podelenie sa. Veľmi otvorené, dôverné a v dôvere. Raz som napísal príbeh, ako mi dobre padlo, že mi zavolal kamarát, ktorý si dal „predsavzatie“, že si raz – dvakrát za týždeň nájde cestou domov z práce čas zavolať niekomu. Len tak, ako sa má. A že keď mi zavolal, veľmi ma to potešilo, lebo ja by som len tak nezavolal. A tým povzbudzujem seba aj iných, aby sme to občas skúsili. Ten príbeh mal silný ohlas.
Neskoro večer mi prišla správa od jedného pána. Že čítal môj príspevok a chce mi len povedať, že sa dlhé roky nerozpráva s otcom. Ale dnes večer sa mu rozhodol zavolať. Že dlho rozmýšľal, čo som napísal a rozhodol sa ozvať sa mu. A ďakuje.
Takže príbeh nezostal bez odozvy, boli ešte nejaké?
Tiež mi napísal kňaz, že mi je vďačný, že píšem veci zo svojho života. A že by sa aj on rád podelil so mnou o ten svoj. „Som alkoholik, v skrytosti, bojujem s tým. Myslíte na mňa, prosím. Ja budem bojovať a prosiť Boha aj naďalej,“ napísal. A takýchto podelení mám za tie roky stovky. Niekedy len ostanem v tichu a odovzdávam to všetko, tých ľudí, situácie, Bohu. Nič viac. Vždy odpíšem a zachovávam to všetko v srdci. Je to veľká sila, ale aj milosť.
Čo sa týka kníh, prvá aj druhá kniha sa predali veľmi skoro, celkovo 3 000 ks. Po pár mesiacoch sa predala už viac ako polovica nákladu tretej knihy. Ja sa neberiem ako autora, ktorý hľadá podnety, motiváciu. Naopak. Všetko to tak prichádza – ľudia aj situácie – do cesty, neplánovane. Niekedy sa o to podelím hneď, niekedy si len zapíšem slovko, dve a vrátim sa k tomu po mesiacoch. Premýšľam, čo mi tým Boh a ľudia chceli povedať… Mám úžasnú rodinu, deti aj manželku, ktorí sú veľkou súčasťou týchto príbehov a celého môjho života. Vnímajú aj to, že nás ľudia občas spoznávajú a hovoríme spoločne o tom, čo sme zažiliJ
Keby si mal opísať svoj zážitok s nami saleziánkami, čo by to bolo?
Za tých viac ako tridsať rokov s vami to už „nerátam“ cez zážitky. Bez kvetnatých rečí, ste pre mňa sestrami, priateľkami, mamami. Ste akčné, tvorivé, srdečné, viete vypočuť, povzbudiť, podeliť sa so svojím životom, radosťami aj starosťami. A často aj v modlitbe. Moje deti chodili – a najmladšia stále chodí – do škôlky k sestrám saleziánkam, je to sila vidieť a cítiť, ako vás vnímajú deti. Máte veľký dar, ale aj možnosť, sprevádzať nás, byť pri nás. Máte moju plnú dôveru ste súčasťou našich životov. Stretávam vás denne. Ani neviem, aké by to bolo, keby ste tu neboli. No viem, aké to je, keď tu ste. S viacerými z vás som vyrastal, s mnohými máme silné, priateľské vzťahy. Mnoho zážitkov mi ostalo ešte keď som bol v Humennom, z Lipovej ulice. Drahé sestry, ste pre mňa a moje deti, rodinou.
Na záver más nejaký odkaz do života pre mladých, či saleziánsku rodinu?
Prežívame jubilejný rok, ktorý tiež nazývame rokom nádeje. Veľmi ma oslovili slová vikára hlavného predstaveného saleziánov, don Stefana Martoglia, pri predstavení hesla na rok 2025. Povedal: „Nádej nie je presvedčenie, že niečo dopadne dobre, bez ohľadu na to, čo sa stane. Nádej nás nezbavuje starosti. Nádej je istota, že niečo má zmysel, bez ohľadu na to, ako to dopadne. Dúfať znamená robiť niečo preto, lebo to má zmysel.“ Tak nám všetkým prajem, nech máme nádej vo svojom srdci. Buďme Ukotvení v nádeji a pútnici s mladými, rodinami.