Červenou niťou života je viera

Liturgické čítania zo sviatku Obetovania Pána nájdete na tomto odkaze.

 

V čítaniach dnešného sviatku dominuje Pánov vstup do chrámu, ktorý je hneď od začiatku spojený s jeho seba obetou. Je to najtriumfálnejší vstup celých dejín a predsa skrytý takmer pred každým stvorením. Vítajú ho iba dvaja verní, možno dávno všetkými zabudnutí: Simeon a Anna.

 

Brána, ktorou vstupovali do chrámového nádvoria Jozef s Máriou a malým Ježišom je teraz symbolicky zamurovaná. Židia veria, že bude otvorená na konci čias, aby cez ňu mohli vstúpiť do nebeského Jeruzalema. Preto toľko nespočetných hrobov poblíž starých Jeruzalemských hradieb.

 

Kresťan nepotrebuje byť pochovaný na týchto miestach

On už vstúpil do Božieho nádvoria – jednou nohou je v nebi. Ba on už kráča aj cestou obety: tej Ježišovej i tej svojej. Centrom evanjelia je radosť z nového potomstva – od Abraháma až po Jozefa s Máriou. Červenou niťou ich života je viera. Počnúc Sárou, ktorej Pánov anjel prvej povedal, že Bohu nič nie je nemožné (Gn 18,14). Uveril mu totiž nielen Abrahám, ale aj ona. A ich radosť bola dvojnásobná, lebo Bohom požehnaný potomok prišiel nielen po celoživotnej neplodnosti, ale aj keď už obdobie plodnosti mala Sára za sebou.

 

Už Abrahám so Sárou, ale i Alžbeta, dokonca aj Mária, ktorá nepoznala muža stáli tvárou v tvár ľudským nemožnostiam. Všetky tri ženy spolu s Abrahámom i Jozefom či Zachariášom nám potvrdzujú, že najväčšia, pravá a trvalá radosť sa rodí až z viery – z naplnenia Božích prisľúbení. Aj keď ich možno ešte celkom nevidia, alebo keď majú len podobu bezmocného dieťaťa. Toto Božie prisľúbenie však neostane iba pri nežnom pohľade na batoľa. Zavŕši sa nielen krvavou obetou – v prípade Božieho syna na tom istom mieste, na ktorom Abrahám obetoval toho svojho – ale i vierou vo vzkriesenie obetovaného dieťaťa.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina- Slovo, ktoré neomrzí počúvať.

 

sestra Dáša