Dni spirituality saleziánskej rodiny aj so slovenskými účastníkmi. Mária a Rózka FMA a manželia Lucia a Dominik ASC rozprávajú svoje zážitky
Aj tento rok sa konali Dni spirituality saleziánskej rodiny v Turíne. Zo Slovenska sa na nich zúčastnili saleziánka Mária Královičová a saleziáni spolupracovníci Lucia a Dominik Makoví. Pripojila sa k nim aj slovenská fma Rozália Mrenová, ktorá teraz pôsobí v Taliansku v generálnom dome. Všetci štyria nám opísali svoje zážitky so saleziánskou charizmou a rodinou z celého sveta počas týchto dní.
S akými očakávaniami si šiel/šla na DSSR?
Mária: Tešila som sa na stretnutie širokej saleziánskej rodiny z celého sveta a samozrejme, na Valdoccu v Turíne to má vždy ešte pridanú hodnotu, saleziánska charizma tam dýcha z každého kúta.
Rózka: Nemala som špeciálne očakávania, bola som prvýkrát a nevedela som si to celkom predstaviť ako to bude prebiehať. Tešila som sa na Turín a vôbec na toto miesto pre nás také blízke. Myslím, že je to vždy milosť stráviť nejaký deň na Valdocu. Tešila som sa na stretnutie so spolusestrou zo Slovenska, alebo aj iných, s ktorými sa budem môcť stretnúť. Prvýkrát som sa stretla s postulantkou Lenkou a to ma tiež veľmi potešilo.
Dominik: Priznám sa, že som sa veľmi tešil na stretnutia a tú farebnosť alebo rozdielnosť saleziánskej rodiny všetkých zložiek. Nemal som nejaké špecifické očakávania, nakoľko som na DSSR (Dni Spirituality Saleziánskej Rodiny) zúčastnil prvýkrát, ale už veľa som o nich počul. No a ako rodič a salezián, som sa tešil na zmenu rutiny života, na čas bez detí a na čas pri Don Boscovi a Panne Márii Pomocnici kresťanov v bazilike.
Lucia: Ja som sa tiež tešila. Tešila som sa, že sa znova po vyše 20 rokoch vrátim na miesto, kde pôsobil Don Bosco a kde začal svoje veľké dielo.
Programovo sa niesli v akom duchu?
Rózka: Bola to medzinárodná prítomnosť
Dominik: Saleziánskom, samozrejme! Ale vážne: tento rok dostala saleziánska rodina veľmi silné heslo, tzv. strennu. Je to o nádeji a putovaní. Vlastne toto bolo akoby aj námetom práce na workshopoch – stretali sme sa po menších skupinkách , vždy zastúpení so všetkých končín sveta. A celá diskusia bola o tom, ako saleziánska rodina “putuje”, teda čím , žije, čím sa trápi, ale aj z čoho sa raduje a to všetko v nádeji, že na konci púte je Kristus. Bolo to veľmi obohacujúce a inšpirujúce!
Lucia: Program bol pre mňa veľmi zaujímavý. Všetko bolo ale veľmi dobre zorganizované a naplánované. Program bol veľmi pestrý – modlitby, prednášky, sväté omše, práce v skupinkách, prehliadky Valdocca, kultúrny program, putovanie do Dómu, workshopy, …
Čo bolo hlavným cieľom?
Mária: Hlavným cieľom, prečo sa vlastne Dni spirituality saleziánskej rodiny už 43. raz organizujú takto na začiatku roka, je stretnutie celej rodiny (saleziánskej) s otcom (hlavným predstaveným saleziánskej rodiny, a teda tento rok špecificky s jeho vikárom, ktorý je poverený dočasným vedením saleziánskej spoločnosti). Ten vždy na začiatku októbra predchádzajúceho roku zverejní heslo (tal. strennu) pre saleziánsku rodinu na nadchádzajúci rok. Rokom 2025 nás sprevádza heslo: „Ukotvení v nádeji, pútnici s mladými.“
Program trval 3 celé dni (začali sme vo štvrtok večer a končili v nedeľu obedom) a bol veľmi pestrý. Zohľadňoval pestrosť 350 účastníkov, ktorí zastupovali väčšinu z 32 vetiev saleziánskej rodiny z rôznych kútov sveta. Spoločné stretnutia- prednáška profesorky z rímskej saleziánskej univerzity o nádeji , diskusia so zástupcami mladých z celého sveta, niektoré modlitby a spoločný rodinný večer sa konali vo veľkom divadle na Valdoccu.
Sväté omše sme mali v Bazilike Panny Márie Pomocnice a tu sa konal aj modlitbový večer sprevádzaný tunajším miešaným zborom, ktorý vedie a na organe či klavíri sprevádza salezián a skladateľ don Marco. Jednu zo svätých omší sme mali v turínskom Dóme s miestnym pomocným biskupom. Sem sme doputovali v 16 skupinách z Valdocca, pričom každá skupina mala inú trasu , ktorá viedla cez miesta spojené s don Boscovým dielom alebo s jeho spolupracovníkmi či dobrodincami. Aj týmto momentom programu sa chcela zvýrazniť myšlienka Hesla 2025, že sme „pútnici s mladými“.
Ostatné momenty programu sme sa stretávali v menších skupinách vytvorených podľa komunikačného jazyka. Tu sme reflektovali rôzne otázky vychádzajúce z Hesla, zdieľali sme naše skúsenosti sprevádzania mladých v rôznych kontextoch, v ktorých sa nachádzame a predovšetkým sa vzájomne počúvali ako žijeme saleziánsku charizmu v rôznych kútoch sveta a v rozličných poslaniach našej rozvetvenej rodiny dnes.
Mali ste nejaký špeciálny spoločný zážitok?
Rózka: Veľmi pekné boli spoločné sväté omše v bazilike Panny Márie Pomocnice, ale aj v katedrále sv. Jána Krstiteľa (Duomo di Torino), kde sme mali jedenkrát sv. omšu s pomocným biskupom Turína. Pekná bola návšteva „Múzea don Bosca“ s výkladom, ale aj sesterský moment v bare so sr. Máriou Kráľovičovou.
Dominik: Pre rodičov, ktorých život sa točí okolo rodiny a práce, kolobeh, ktorý zdanlivo nemá konca: pre nás ako rodičov už len to, že máme niekoľko dní čas byť osamote (rozumej bez detí) a spolu, že zrazu máme ako manželia priestor na rozhovor hocikedy sa nám zachce – pre nás je toto spoločný zážitok. Ale samozrejme silné boli zážitky aj zo samotného podujatia, napr. už len fakt, že celá saleziánska rodina je taká rôznorodá a pritom sme všetci bratmi a sestrami: či mladí alebo starší, či rehoľníci alebo laici, či Európania alebo Američania, Afričania, Ázijci, atď. Slovo inakosť je dnes veľmi moderné a ja by som ho úplne pokojne použil aj na saleziánsku rodinu!
Lucia: Pre mňa bol špeciálny spoločný zážitok to, že sme boli len my dvaja a mohli sme naplno venovať programu a načerpať zo saleziánskej charizmy do ďalších dní. Strávili sme zároveň veľmi pekný čas so sr. Máriou Královičovou a sr. Rózkou, s ktorými sme tvorili našu slovenskú zostavu.
Čo teba najviac oslovilo Mária?
Mária: Oslovila ma samotná téma, ktorá z rôznych uhlov reflektovala „nádej“ a jej žitie v saleziánskej rodine dnes. V prednáške, ktorá bola veľmi bohatá, zaznelo veľa podnetov pre mňa osobne, ale aj kontext, v ktorom žijem a stretávam sa s mladými vo svojej práci či apoštoláte. Napr. jedna z myšlienok bola aj o paradoxe toho, že symbolom nádeje je kotva, niečo statické, čo ťa drží ukotveného v nejakom bode, pričom jednou z naj charakteristík nádeje je pohyb dopredu, a nie len nejaký náhodilý, ale pohyb smerom k cieľu.
Veľkým obohatením boli pre mňa tiež skupinky, v ktorých sme sa zdieľali a možnosť spoznať naživo niektoré „vetvy stromu saleziánskej rodiny“, o ktorých som doteraz len čítala.
Stretávať týchto ľudí, ktorí sú s tebou rodina, rozprávať sa s nimi ako keby ste sa poznali už niekoľko rokov a to všetko na miestach, kde sa charizma rodila a nádej každodenne žila bolo pre mňa obrovským darom.
Bolo niečo pre teba obohacujúce?
Rózka: Obohacujúce bolo zdieľanie v skupine, kde sa hovorilo aj o rôznych osobných skúsenostiach a tie boli zaujímavé. Je pekné ak ľudia vedia vyťažiť dobro z rôznych stretnutí. Bol tam aj moment kde mladí, ktorí sa zúčastnili na Synode mladých a zdieľali svoje skúsenosti. Bohužiaľ niektoré boli po španielsky a po anglicky a to som nerozumela, ale zvlášť sa mi páčila myšlienka jednej Talianskej dievčiny: „Boh robí všetko a necháva nás robiť všetko. Boh nám dáva príležitosť, sme nástrojom v Jeho rukách. Musíme byť svedkami svetla, aby sa iní mohli prostredníctvom nás stretnúť s Kristom“.
Teší ma, že všade sú aj mladí, ktorí opravdivo prežívajú svoju vieru. Veľmi aktuálna je téma Strenny o nádeji, lebo o zle, násilí a vojnách počujeme príliš veľa a vízia nádeje nás povzbudzuje. Potrebujeme sa povzbudzovať navzájom. Aj to bola jedna z myšlienok, ktorá viackrát odznela.
Čo sa Vás najviac dotklo Dominik a Lucia?
Dominik: Mňa veľmi oslovila samotná strenna, konkrétne to, čo o nej rozprával zo srdca don Martoglio, vikár generálneho predstaveného. Veľmi silné slová o tom, ako vnímať nádej v svojom osobnom príbehu ako ju prinášať druhým. Úplne jednoduchým a praktickým spôsobom. A ešte ma oslovili misie, konkrétne svedectvá z Brazílie a Vietnamu, kde sa saleziáni (bratia a sestry) neustále stretávajú so život ohrozujúcimi vecami: keď bojujú za pôdu pre domorodých obyvateľov pred nehanebne chamtivými firmami alebo keď si musia misionári dávať veľký pozor pred domorodými kmeňmi odtrhnutými od civilizácie, ktoré pod hrozbou smrti odmietajú nechať svoje vlastné deti učiť abecedu či základnú matematiku. Nečakal som, že v 21. storočí sa toto bude ešte diať – myslel som si, že misionári umierajú len tam, kde je vojna alebo náboženská neznášanlivosť, ale konkrétne svedectvá mi otvorili oči…
Lucia: Mne sa veľmi páčila možnosť vybrať si z viacerých miest na Valdoccu, ku ktorým sprievodcovia robili výklad. My sme si z ponúkaných možností vybrali návštevu Múzea Don Bosca a prehliadku baziliky, v ktorej sa dajú stráviť celé hodiny. Nestihli sme žiaľ kvôli plnému programu pozrieť so sprievodcom všetko, čo by sme chceli. Na Valdoccu sa dá stráviť veľa hodín už len samotnou prehliadkou priestorov.
Je niečo, čo ťa aj sklamalo alebo si si predstavoval/a inak ( čo sa týka programu, obsahu, účastníkov…)?
Rózka: Myslím, že program bol veľmi nahustení a na osobnú modlitbu nebolo moc času. Čo sa týka prednášok tak jedna bola síce hodnotná, ale filozofická, nie jednoduchá na sledovanie. Ďalšia bola v španielčine aspoň ja som ju nevedela sledovať. Môžem si iba dodatočne prečítať text v taliančine. Tiež boli niektoré momenty kedy hovorili v angličtine, alebo inak a tak som nerozumela. Myslím, že predpokladali, že viac-menej vieme anglicky.
Dominik: Necítim sklamanie, ale bol som prekvapený, aké fyzicky náročné je toto stretnutie. Od rána do neskorého večera je stále nejaký program. Žiadna nuda, ale teda človek sa riadne po celom Valdoccu nachodí.
Lucia: Ani mňa nič nesklamalo, ale dúfala som, že si nájdeme čas a bude možnosť ísť pozrieť aj na Colle don Bosco. Program bol ale veľmi nabitý a toľko priestoru na návštevu rodného domu Don Bosca nebolo. Ale aspoň máme dôvod sa tam znova vrátiť aj s deťmi. Ukázať im miesta kde Don Bosco žil a pôsobil.
Ako premietneš tieto skúsenosti do žitia saleziánskej charizmy na Slovensku?
Mária: Asi začnem od seba. Osobne mi toto stretnutie dalo v mojom živote taký nový nádych, ktorý som potrebovala. Verím, že to moje nadýchnutie sa bude mať pozitívny dosah najmä na tých, s ktorými sa stretávam pravidelnejšie. A potom, túžim tú radosť a nádej, charizmu, ktorej som sa opäť zhlboka nadýchala odovzdať aj v našej saleziánskej rodine na Mamateyke, kde pôsobím. Teším sa na stretnutie našej mamateykárskej saleziánskej rodiny na „večeri saleziánskej spirituality“, kde chcem zdieľať svoju skúsenosť z Turína. Nadchnúť ostatných, aby sme sa spolu rozprávali ako chceme tému ukotvenia sa v nádeji a putovania spolu s mladými žiť v našom spoločenstve.
A teda pre mňa konkrétne z Dní spirituality saleziánskej rodiny zaznieva okrem iných aj konkrétna výzva sprevádzania mladých, tak verím, že moje nadšenie rýchlo nevyprchá.
Rózka: Myslím, že dôležité je práve to vzájomné povzbudenie. Držať spolu, vedieť sa použiť a vyťažiť dobro z toho čo prežívam. Byť zameraný na nádej, ktorou je On – Ježiš.
A vy ako saleziáni spolupracovníci, kde skúsenosti uplatníte?
Dominik: To je otázka, nad ktorou od návratu z Turína vlastne stále premýšľam a hľadám odpovede.. Asi to vidím v dvoch rovinách. Priniesť do ASC nejakou vhodnou formou hodnotné myšlienky a povzbudenie ku nádeji. Viacero našich sestier a bratov v ASC ale i kresťania, či nekresťania v spoločnosti strácajú nádej. To musíme začať meniť. Je to beh na dlhé trate, lebo to je o nastavení mysle každého Božieho dieťaťa ale aj o úprimnosti, opravdivosti jeho/jej osobnej viery v Boh. No a je tu ešte osobná rovina. Tu nechcem strácať nádej a poddávať sa, ale “bojovať o dušu.” Nevzdávať to, nelámať palicu, ale hľadať vôľu Najvyššieho..
Lucia: Na DSSR som zažila úžasnú atmosféru, ktorú si stále nosím vo svojom srdci. Napĺňa ma radosťou a vďačnosťou za to, že som súčasťou saleziánskej rodiny. Don Bosco mi je po tejto skúsenosti zasa o niečo bližší.
Dagmara Čepelová FMA
Foto: Mária Královičová FMA, Dominik Mak ASC