Tri dary alebo keď sa slávi štyridsiatka

Týmto článkom Vám chcem sprostredkovať tri skúsenosti, ktoré som mohla zažiť ako dar od Pána k 40 výročiu rehoľných sľubov. Boli to tri dary: prvý hlboko kultúrny, druhý silne saleziánsky a tretí  príjemne spoločenský. Pre všetky tri dary som cestovala do Barcelony.

 

1.V Barcelone

V hlavnom meste Katalánska sa nachádza jediný chrám zasvätený celému ľudstvu: Sagrada familia. Je to chrám Svätej rodiny. Lebo Boh nie je sám, Boh je rodina, Trojica je rodina a my sme rodina. Je to kresťanský, katolícky chrám otvorený pre každého. Posolstvo tohto chrámu je UNIVERZALNE BRATSTVO. Sagrada familia je chrám slobody, je uctievaním Boha ako krásy. Jej autorom je katalánsky architekt a jeden z najslávnejších architektov Španielska.

 

Antonio Gaudí /25.6.1852 –  10.6.1926/ Bol najmladším z piatich súrodencov. Mal zádumčivú a vnímavú povahu,  dlhé hodiny detailne sledoval prírodu. V detstve trpel reumou, preto nemohol behať s rovnakou voľnosťou ako ostatné deti. To mu však nebránilo ísť za svojím snom, ako 21 ročný vstúpil do Escola Tècnica Superior d’Arquitectura v Barcelone, kde študoval až do veku 25 rokov. Cítil, že architektúra je jeho osobné povolanie.

„Keď som bol dieťa, veril som tomu, že to čo prežije všetku vzburu mladosti, všetku skepsu a chladnú dospelú racionalitu je TÚŽBA. Túžba a hľadanie ticha, krásy, naplnenia, celistvosti, spolupatričnosti. Nie som tvorca, len kopírujem. Len Boh je tvorca stvoriteľ. Všetky formy som bral z prírody. Hory boli silným zdrojom mojej inšpirácie“.

 

Jeho štýl jedinečným

Po niekoľkých  rokoch keď sa Gaudí odtrhol od architektonických noriem a klasických štýlov, jeho štýl sa stal  jedinečný. Tvoril okázalé a odvážne stavby. Ako 31 ročný začal pracovať na svojej najslávnejšej budove Sagrada Familia. Jeho práca sa začala presadzovať a mal povesť jedného z najinovatívnejších architektov všetkých čias. Bol to nekontrolovateľný génius. Plne ocenený bol však až po smrti. Počas svojho života bol mnohokrát kritizovaný za svoje nezvyčajné nápady a štýly. Pokračoval v práci až do konca  života. Práve pri tejto monumentálnej pamiatke v roku 1926 Gaudího zrazila električka a zomrel vo veku 74 rokov.

 

Hlavnou myšlienkou jeho diela bolo postaviť “katedrálu 20. storočia”, syntézu všetkých jeho architektonických schopností. Symbolické  a vizuálne zobrazenia tajuplnosti viery. Mala tu byť fasádna časť reprezentujúca narodenie, smrť a zmŕtvychvstanie Krista s osemnástimi vežami symbolizujúcimi dvanásť apoštolov, štyroch evanjelistov, Pannu Máriu a Ježiša Krista.

 

Gaudí netrávil čas kreslením dvojrozmerných plánov

Pracoval s hlinou, kameňom, lanom, papierom, sadrou. Svoje plány vyjadril prostredníctvom trojrozmerných modelov. Gaudí sa snažil replikovať dokonalosť, ktorú videl v prírode. Pochopil, že príroda je konštruovaná zákonmi matematiky. Spájal umenie a vedu a duchovno.

 

Jednou z najznámejších fráz Gaudího bola: „Originalita spočíva v návrate k pôvodu.“ Pre Gaudího, hlboko veriaceho muža, bola týmto pôvodom príroda. „Všetko pochádza z Veľkej knihy prírody. Ľudské úspechy sú už vytlačenou knihou. Tí, ktorí hľadajú zákony prírody ako oporu pre svoje nové diela, spolupracujú s Tvorcom“.

 

Ako architekt Gaudí prekonal dominantné historické štýly vlastnou estetikou, dokázal syntetizovať tradíciu s originalitou tak v technických riešeniach ako aj v unikátnych detailoch. „Ja zomriem, ale po mne prídu iní. Aby ste robili veci správne, prv potrebujete lásku, než techniku.“ V 1936 občianska vojna všetko zhorelo plány, maketa. Čo bolo potrebné  zachovať, je duch tohto diela.

 

2.DON BOSCO V BARCELONE

Uprostred najväčšieho rozmachu Gaudiho tvorivých síl  spadajú začiatky saleziánskeho diela v Španielsku, priamo v Barcelone. Niekoľko rokov prebieha korešpondencia medzi barónkou Doroteou Šopiteou a Don Boscom. Vďaka jej silnému sociálnemu cíteniu, štedrosti a manažerským  schopnostiam  don Bosco posiela do Barcelony prvého direktora a vytvára sa prvá komunita saleziánska v prímestskej časti  Barcelony: Sarriá. V čase od 8. apríla do 6. mája 1886 don Bosco osobne navštívil prvý saleziánsky dom v Španielsku.

 

Znovu vďaka Dorote Šopitee 3. mája 1886 sa udialo stretnutie dona Bosca s dobrodincami a s prvou komunitou SDB ako aj s ich chovancami. Stretnutie je zachytené na známej fotografii, kde starý don Bosco sedí uprostred zástupu na fotelke prikrytej károvanou dekou. V ten deň don Bosco pohnutý silnou intuíciou navrhne barónke, aby sa kúpil neďaleký dom pre FMA. Po niekoľkoročných peripetiách sa kúpa domu podarila. Znovu vďaka veľkodušnosti barónky Dorotey, ktorá sa úplne zriekla svojho dedičstva v prospech kúpy domu.

 

A v tomto dome som strávila niekoľko dní v novembri 2024. V komunite žije 9 sestier, najmladšia 73 ročná a najstaršia má 105 rokov. Všetky sú nielen sebestačné, ale aj vtipné a veľmi sa zaujímajú o dianie na celom nepokojnom svete. Direktorka sa ma s vážnosťou spýtala, či by som prišla k nim na tri roky, nuž povedala som jej, že u nás sú mnohé sestry, ktoré túžia ísť do misií…takže máte dvere otvorené.

 

3.Novembrové stretnutie Európskej školy emócií

Do Barcelony som cestovala na pozvanie p. Daniela Newbyho,  medzinárodného kouča, ktorý sa špeciálne venuje emočnej gramotnosti. Okrem toho, že je autorom viacerých odborných publikácií je vynikajúcim inovátorom v oblasti EQ. Do slovenčiny je preložená jeho kniha: Neotvorený dar. V dňoch 14. a 17. novembra usporiadal medzinárodný workshop európskych a amerických koučov.

 

Môj príspevok mal tému: Integrácia emócií v osobnom životnom príbehu. Príprava na túto prezentáciu bola pre mňa príležitosťou dotknúť sa siedmich desaťročí môjho života, preskúmať svoje životné postoje, odkrývať konkrétne obdobie detstva, mladosti, rokov tajnej rehoľnej formácie, života v podzemnej cirkvi a roky práce s mládežou. Napokon to boli tri desiatky rokov v po totalitnom Slovensku.

 

Keďže emocionálna gramotnosť je mimoriadne dôležitá pre humánne učenie sa a rozvoj, zdieľali sme svoje skúsenosti v oblasti koučovania emocionálnych rozdielov, skúšali sme techniky na integráciu emócií v osobnom  živote, vypočuli sme si odborníkov z praxe a tešili sme sa zo vzájomnej spoločnosti.

 

Prvý raz som sa zoznámila s umením koučovania až v mojej 60tke. Absolvovala som niekoľko kurzov a medzi nimi aj kurz o emocionálnej gramotnosti. A tu nastali silné aha momenty. Najprv som si uvedomila, že emócie sú len emócie. Ja nie som moje emócie. Postupne som ich zbavovala morálneho nánosu. Nedôvera emóciám a strach voči nim boli samozrejmosťou. Postupne a opatrne som sa začala s nim spriateľovať. Byť s nimi, ponoriť sa do nich a prijať múdre posolstvo pre môj život sa stalo mojím každodennou „rozcvičkou“. Dokonca som došla k zásadnému uvedomeniu, že sú pre mňa Božím darom, tak ako je moje telo, môj rozum a vôľa. Ďakujem Ti Bože za všetky dary môjho života, aj za tie tri posledné. No najvzácnejším darom si TY SÁM.

 

Kamila Novosedlíková FMA