Ďalší deň matky na Slovensku: Prešov, Tatry, veľké privítanie v Badíne a talk show so sestrami
Návšteva matky Chiary pokračovala v piatok podvečer v Prešove. Otvorila Kolégium Márie Romero za prítomnosti saleziánskej rodiny a priaznivcov. V sobotu stihla výlet do Tatier aj veľkolepé privítanie v Badíne slovenskými sestrami. V talk show úprimne porozprávala o niektorých vážnych témach.
„Som šťastná, že Pán Boh aj cez Matku potvrdil našu začatú štvorročnú cestu a verím, zem Kolégium je jeho dielo. Teší ma, že tu v Prešove sa môžeme oprieť aj o saleziánska rodinu, ktorá nám mnohorakým spôsobom prejavuje radosť z toho, že prišli sestry,“ rozpráva o tejto radostnej udalosti sestra Zuzana Saloňová, koordinátorka projektu. Matka potom dnes dopoludnia navštívila aj krásnu tatranskú prírodu. Hoci počasie malo clivú náladu, atmosféra rodinnosti bola cítiť.
Po výlete v Tatrách ju sestry v Badíne naozaj grandiózne privítali. Dve z nich si dali goralské kroje a pekne po slovensky matke ponúkli chlieb a soľ. Program v sobotu bol celkom nahustený. Jeho súčasťou bola aj talk show, kde matka Chiara odpovedala úprimne aj na vážne otázky sestier. Z odpovedí vyberáme pár podnetov.
Aké sú priority, ktorým treba venovať pozornosť v živote komunity?
„Rozlišujem: existuje zodpovednosť komunity, pretože všetky sme zodpovedné jedny za druhé, za našu vernosť. Zodpovednosť je za klímu, ktorú v komunite vytvárame, za pohľad, za úsmev, za pozornosť, ktorú vieme sestrám venovať či nevenovať. Myslím si, že hlboký koreň odchodov z Inštitútu nie je len kvôli komunite, je to bod zlomu, ak sa necítime začlenené, milované a prijaté.
Ak existuje vnútorná sila, človek trpí, ale neopúšťa inštitút. Niekedy sú to nespracované, nepoznané, neidentifikované osobné problémy, ktoré sťažujú vzťahy v komunite. Napríklad vzťah s autoritou môže predstavovať problém, ak vo vlastnej rodine nebol pokojný a vyrovnaný vzťah, najmä s postavou otca. Ak problémy neidentifikujeme, obviníme z nich komunitu a hovoríme, že komunitný život sa stáva neznesiteľným. Ďalšou príčinou môže byť, že sme neprešli pozitívnym procesom rastu v emocionálnom dozrievaní. Etapy života sú cestou, ktorej sme všetky a všetci povolaní čeliť. Komunita si vyžaduje zrelé, dospelé správanie ako správanie matky, ktorá sa dáva, ktorá robí prvý krok a nečaká, že sa bude niečo robiť pre ňu. Nesmieme však hovoriť len o tých, ktoré opúšťajú inštitút, ale aj o všetkých FMA, ktoré zostávajú verné napriek mnohým ťažkostiam.
Téma, ktorá silne ovplyvňuje mladých ľudí, vrátane dievčat, ktoré sa rozhodujú vstúpiť do Inštitútu. Ako Inštitút zvažuje otázky gender či homosexuality, či ťažkú situáciu mladých ľudí v rodinách? Máme ako inštitút nejaké línie alebo usmernenia?
Vytvorili sme dve komisie na úrovni inštitútu, jednu, ktorá študuje kritériá rozlišovania pre dievčatá, ktoré si chcú zvoliť náš život, a druhú, ktorá študuje spomenuté témy aj vzhľadom na to, že sme medzinárodný inštitút a že žijeme pastoráciu mládeže odlišným spôsobom. Otázky gender a homosexuality určite nie sú jediné a najdôležitejšie, ale musíme byť pripravené im čeliť. Nezabúdajme, že sme výchovným inštitútom a že don Bosco chcel saleziánov a FMA, ktorí žijú čistotu „vo vynikajúcom stupni“.
Môžete sa s nami podeliť o nejakú nedávnu skúsenosť s Bohom?
Áno, už ju tu s vami zdieľam. Nemám nejaké výnimočné skúsenosti. Ale každý deň zažívam znamenia a prítomnosť Pána v mojom živote a jeho lásku, ktorá ma sprevádza a predchádza ma, hovorím to s pokorou a vďačnosťou. Niekedy takmer pochybujem, či sa mi podarí čeliť všetkému, čo táto služba obnáša, idem tak ďaleko, ako sa len dá, potom vidím, že Pán dokončuje svoje dielo vo mne a okolo mňa.
Iveta Sojková FMA, Dagmara Čepelová FMA
Foto: Nikola Mihalčínová FMA
