Ježiš nás učí, že opravdivou liturgiou je naša vzájomná láska

Liturgické čítania na nedeľu Najsvätejšej Trojice nájdete na tomto odkaze.

 

Každý evanjelista má iný štýl. Matúš učiteľský, Ján vzletný, až mystický. Nášmu uchu asi najviac lahodí ten Lukášov: kultivovaný, hlboko ľudský, zrozumiteľný aj neveriacim. Na rozdiel od Marka, v čítaní ktorého pokračujeme v tento rok počas cezročných nedieľ, ktorý je vecný, strohý a podstatný. No nebojí sa vyjadrovať emócie, dokonca i Ježišove, a to s nahou úprimnosťou. Dnes budeme počuť, že Ježiš sa nahneval i zarmútil zároveň. Boží syn má city ako bežný človek, nie je to zvláštne?

 

Čo Ježiša hnevá najviac? Tvrdosť nášho srdca, perfektne prikrytá na racionalizáciu vycibrených mozgov.

 

V prvom príbehu z nedeľného evanjelia farizejom nevadí, že v sobotu, v deň odpočinku, aj oni kráčajú popri Ježišovi obilným poľom. Ale to, že jeho nenaraňajkovaní učeníci vymŕvajú zrnká je už pre nich vážny pracovný priestupok.

 

Horšie je to v druhom prípade, keď ide o uzdravenie chorého človeka. Môže sa nám z toho aj rozum zastaviť. Oní farizeji zrejme nikdy neboli chorí či odkázaní na ľudskú pomoc.

 

Chorého s vyschnutou rukou Ježiš uzdravuje so zvláštnym gestom: vyzve ho, aby sa postavil do stredu synagógy. Aby dráždil všadeprítomne sliediacich farizejov? Nie, no s neochvejnosťou jemu vlastnou nás chce navždy upozorniť, že centrom nášho záujmu má byť človek, najmä núdzny. A nie predpisy, zvyklosti, zákony či prikázania. A keď sa voči tomu farizeji ohradia, Ježiša chytí spravodlivý hnev pomiešaný so smútkom – čiže tie spomedzi negatívnych najintenzívnejšie ľudské emócie. Markom, v kontrastne vykreslenej situácii nás Ježiš učí, že opravdivou, dnes už nedeľnou liturgiou, ktorá najviac oslavuje Boha, je naša vzájomná láska.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina- Slovo, ktoré neomrzí počúvať.

 

sestra Dáša