Sestra Mária Futejová 10 rokov po smrti. Jej odkaz stále platí: „Majte sa trochu rady!“

Naša sestra Mária Futejová je v nebi už 10 rokov, teda pevne v to veríme, lebo jej život pre mladých bol krásny.

 

Pôsobila v komunitách Šamorín, Dolný Kubín, kde sa angažovala okrem iného v Detskom speváckom zbore a Nitra Orechov dvor, kde sa venovala pastorácií Rómov. Viac o jej živote si môžete prečítať v jej životopise tu. 

 

Spomienky sestry Vierky Antalíkovej

„S Majou sme prežili väčšinu prvotnej formácie – teda aspirantát a noviciát. Bola to vždy veľká športovkyňa, rada si išla zabehať, s chlapcami zahrať futbal, zakorčuľovať si na kolieskových korčuliach. Nebol snáď šport, ktorý by jej nešiel. Mala rada segedínsky guláš a acidko, hoci v strave nebola nikdy veľký jedák. Bola pracovitá, prakticky zručná, vedela šiť, všeličo opraviť a mala veľkú fyzickú silu, teda všeličo pomáhala poprenášať. Tiež rada pracovala v záhrade. V komunikácii toho veľa nenahovorila, ale keď niečo povedala, malo to hĺbku. Povahou bola skôr introvert a teda i trochu flegmatik. Na izbe si udržiavala poriadok. V duchovnej oblasti sa myslím, že snažila ísť na hĺbku a spoznať, kam ju Pán volá. 

 

V posledných mesiacoch, keď sa odhalila jej ťažká choroba, často sme spolu telefonovali. Snažila som sa ju povzbudiť, posrandovať. Hovorila som, že jej navarím aj hrniec segedínskeho gulášu. Chorobu niesla statočne, i keď veľmi trpela. Od nej som si vzala, že som začala poctivejšie chodiť na všelijaké preventívne prehliadky. Po jej smrti som sa párkrát stretla s jej sestrou, ktorá nejaký čas každý rok strávila s rodinou v Dolnom Kubíne v Dominike. Spolu sme spomínali na Maju. Posledné roky ju duchovne sprevádzal a veľa jej pomohol Jozef Hegglin z Lukovho Dvora. Myslím si, že pri ňom sa postupne naučila prijať sa taká, aká je, svoje telo a aj duchovne dozrela pre nebo. Spomínam si, aké to bolo silné, keď nám čítal jej list v kázni na pohrebe. Medzi jej posledné slová, ako odkaz sestrám bolo niečo v takom – aby sme sa mali trochu rady.“

 

Spomienky sestier Eriky a Márie

„S Majou, (tak sme ju volali), som 1.9.2013 skladala v Nitre večné sľuby, a pri pohľade na spoločnú fotku mi napadá, že „náhodou“ stála práve ona presne pod krížom. A ďalšie mesiace boli pre ňu skutočným krížom – až po smrť. Verím, že sa v nebi stretneme a tam pochopíme, čo sme tu na zemi neboli schopné vysloviť, ani pochopiť,“ spomína sestra Erika Paterková.

 

„Strávila som s ňou predposlednú noc v nemocnici. Myslím, že mala veľké bolesti, ale bola pokojná akoby jej nič nebolo. V noci som sedela na pohovke zboku jej postele. Prebrala som sa z driemot a zbadala som ako sa Majka horko ťažko zviechava z postele a čosi vyťahuje zo skrine. Bola to deka, ktorou ma prikryla. Bolo to pre mňa silné a dojímavé. Jej pohreb i posedenie na Miletičke som vnímala ako nebeskú birthday párty,“ rozpráva sestra Mária Reháková.

 

So spomienkou hovorí aj sestra Jana Kurkinová

„Maju som poznala ako mladú sestru, ktorá mala rada život, mladých, hory, šport, hudbu. Vnímala som jej kráčanie v povolaní, zvlášť v junioráte. Túžila dať Bohu svoje ÁNO navždy. Svoj život, povolanie brala vážne. Aj keď vnímala isté okolnosti, ktoré ju limitovali, ktoré neboli pre ňu ľahké, predsa s veľkou vierou a s jej typickou húževnatosťou išla vpred. Otvorene konfrontovala svoj život a nechala sa sprevádzať. Veľmi sa tešila, keď nastal deň jej večných sľubov v septembri 2013. Ako sa len tešila!!!

No krátko na to – v januári 2014 – prišla diagnóza, ktorá stopla jej nasadenie a postupne oslabovala jej fyzické sily. Vnútorne však akoby postupne zosilnievala. Bola pre nás, sestry aj príbuzných, povzbudením v nesení kríža. Všetko obetovala za sestry a za ľudí z osady Nitra-Orechov dvor, ktorým slúžila s celým srdcom. Túžila, aby sme sa modlili o dar jej zdravia na prihovor vtedy ešte bl. Jána Pavla II., ale ak to Pán chce inak, príjme to. Pán si ju povolal k sebe po krátkej dobe, po necelých 2,5 mesiacoch kráčania krížovou cestou. Silný moment bol, keď mi v závere vtlačila do ruky list s prosbou: „Prosím, toto prečítaj na mojom pohrebe.“ Bol v ňom jasný odkaz: ČAKÁM VÁS V NEBI. Nech teda odpočíva v pokoji a nech sa teší v Pánovej blízkosti!!! Tešíme sa na stretnutie s ňou v nebi.“

 

Svedectvá mladých na jej pohrebe

„Dala si sa nahovoriť na každú našu blbinu. Pamätám si, ako sme spolu behali po dome sestier, keď neboli doma. Schovávali sme lístočky s odkazmi, ktoré potom sestry nachádzali ešte pol roka po tejto našej misii. Bola si pre nás taká normálna.“

„V týchto dňoch mi zakaždým napadne, ako si hovorievala, že detský zbor je tvoj očistec na zemi. Len sme nečakali, že nebo na teba čaká tak skoro.“

„Spomínam si na duchovné cvičenia, na ktoré sme sa rozhodli ísť na bicykloch. Môj bike bol súci do šrotu, málo prevodov ma úplne odrovnalo. Ty si zbadala, že som v koncoch, počkala si ma a vymenila si si so mnou bicykel. Ešte raz ďakujem.“

„V detskom zbore bolo vďaka tvojej radosti vždy veľa detí. Tvoja vízia bola jasná: „prvý rok sme sa naháňali. Druhý rok sme sa našli, a teraz, tretí rok, ideme do kvality „

„Pamätám si, ako si u nás v škole zastupovala na hodine náboženstva. Po krátkej katechéze si si sadla medzi najväčších výrastkov. Našla si v nich kus dobra a veľmi ich to povzbudilo. Niektorí pri tebe naštartovali svoju gitarovú kariéru.“

„Každú chvíľu si nám venovala, dokonca aj keď sme u vás boli cez leto každý deň a vybúchavali sme vám basketbalkou pod oknami, tak si si len dorobila svoje veci a už sme vybúchavali spolu. “Hlavne, aby bola zábava,” si vravievala.“

„A vieš čo, Maja? To tvoje „neboooj“ a následné kývnutie rukou, ktoré vravelo, že Boh sa vždy postará, nech je akokoľvek zle, sú pre mňa každodenným povzbudením.“

 

Dnes sa uskutoční spomienková sv. omša vo farskom kostole v Nitre Klokočine spojená s 10. výročím od jej smrti. Bude ju celebrovať dekan Miroslav Hafera. Ďakujeme Maja za tvoj život, stretneme sa v nebi!

 

Dagmara Čepelová FMA