Dnes slávime 100. výročie úmrtia Matky Kataríny Dagherovej. Náš Inštitút viedla 43 rokov

Dnes slávime 100. výročie úmrtia Matky Kataríny Dagherovej, generálnej predstavenej FMA a prvej nástupkyne sv. Márie Mazzarellovej. Náš Inštitút viedla 43 rokov (1881 – 1924) a dala rozhodujúce impulzy jeho rozmachu. Ponúkame jej krátky životopisný profil.

 

Katarína Dagherová sa narodila 7. mája 1856 v Cumiane pri Turíne ako tretie dieťa v roľníckej rodine. Keď mala dvanásť rokov zomrela jej matka, o dva roky sa jej otec znovu oženil. Ako 18-ročná vstúpila do novovzniknutého Inštitútu FMA v Mornese, kde bola po období krízy povolania 8. decembra 1874 prijatá do noviciátu a 28. augusta 1875 zložila rehoľné sľuby do rúk Dona Bosca.

 

Po niekoľkých mesiacoch strávených v Mornese pri Márii Mazzarellovej bola poslaná do Turína ako študentka a vikárka tamojšej komunity. V roku 1877 získala kvalifikáciu učiteľky, potom sa vrátila do Turína ako riaditeľka školy. V apríli 1880 ju poslali otvoriť dom v Saint Cyr-sur-Mer vo Francúzsku a 29. augusta 1880 bola zvolená za generálnu vikárku. Po smrti matky Mazzarellovej prevzala po nej – vo veku iba 25 rokov – vedenie Inštitútu FMA. Viedla ho 43 rokov až do svojej smrti v r. 1924.  Bolo to historické obdobie poznačené procesmi postupnej sekularizácie a ranej industrializácie.

 

Bola preniknutá saleziánskym duchom

Môžeme povedať, že Katarína Dagherová (1856-1924) bola formovaná ako vychovávateľka a predstavená Matkou Mazzarellovou a donom Boscom, tak veľmi je preniknutá saleziánskym duchom!  Od svojho vstupu do Inštitútu v Mornese (1874) až po smrť dona Bosca (1888) sa nielenže často stretala so zakladateľom, ale tešila sa z jeho rodinnej blízkosti. Považovala ho za svojho otca, sprievodcu, radcu, nespochybniteľný záchytný bod pri každom rozhodnutí týkajúcom sa animácie Inštitútu. A aj don Bosco vyjadruje otcovskú náklonnosť k tejto svojej mladej „dcére“. Svedčia o tom niektoré jeho krátke listy, ktoré jej adresoval aj pri príležitosti menín.

 

Okrem dona Bosca bola v Turíne v častom kontakte s donom Michalom Ruom, riaditeľom dievčenského oratória. Na Valdoccu zažila istotu, že žije v kontakte so zakladateľom, a to ju obohatilo na úrovni výchovnej i inštitucionálnej, keď jej pripadlo vedenie Inštitútu. Od neho sa naučila tajomstvo, ako prilákať dievčatá do oratória, a naplno čerpala z prameňa da mihi animas cetera tolle.

 

Podobne ako matke Mazzarellovej, aj matke Kataríne išlo len o to, aby zostala verná donovi Boscovi: on je zakladateľ, svätec, skutočný interprét saleziánskej charizmy. Po jeho smrti vrúcne dúfa, že sa dočká jeho blahorečenia, a – hovorí s presvedčením – „potom si už viac nemám čo priať!“.

 

V 25. rokoch zvolená za predstavenú

Keď ju 12. augusta 1881 v Nizza Monferrato zvolili za generálnu predstavenú, bol prítomný aj don Bosco, ktorý predsedal volebnému zhromaždeniu a udelil jej „dišpenz“, pretože na to, aby sa mohla stať generálnou predstavenou, musela mať aspoň 35 rokov a sestra Katarína mala len 25! Pri tejto príležitosti don Bosco povedal sestrám: „Mali ste svätú Matku a už máte ďalšiu, ktorá bude nemenej svätá…“.

 

Matka Katarína kráčala ďalej cestou materskej nežnosti a statočnosti, keď čelila ťažkostiam a výzvam riadenia Inštitútu, ktorý sa rýchlo rozrastal v priestore a čase. Pre dobrú animáciu sa inšpirovala zásadou: treba vidieť na vlastné oči, dotknúť sa vlastnými rukami… a tak navštevovala domy a výchovné diela – dva nepretržité roky strávila v Latinskej Amerike (1895 – 97).

 

Viedla sestry a komunity s autentickosťou zasvätenej ženy a saleziánskej vychovávateľky, v službe poslania, ktoré ju presahovalo. S jednoduchosťou dávala k dispozícii svoje dary intuície, inteligencie, praktickej múdrosti, viery a materstva.

 

Ťažké obdobie počas jej života

Pripadlo jej žiť v ťažkom a náročnom období, ktoré bolo poznačené veľkými spoločenskými, politickými a kultúrnymi zmenami a zároveň silnými prúdmi liberalizmu, socializmu a antiklerikalizmu. Najdramatickejšou udalosťou bolo vypuknutie 1. svetovej vojny (1914 – 18). Inštitút na ňu reagoval zmenou svoju prácu a účinne tak prispel k zmierneniu dramatickej situácie. Okrem toho M. Dagherová prežívala obdobie poznačené silnými vnútornými zmenami aj na inštitucionálnej úrovni. Najbolestivejšou bola právna autonómia Inštitútu FMA s následným oddelením od Saleziánskej kongregácie (1906-1907), aby sa dodržali Normy secundum quas vydané Cirkvou v roku 1901.

 

Matka Dagherová sa obávala, že charakter Inštitútu sa naruší, ak nezostane verný tomu, čo Don Bosco predpísal v prvých Pravidlách. Tam bola jasne vyjadrená úplná závislosť od Saleziánskej kongregácie. Odlúčenie považovala za „najväčšie nešťastie“ a robila všetko, čo mohla, aby mu zabránila. Keď potom mala v rukách nové Konštitúcie opravené Kongregáciou biskupov, kde nebola ani zmienka o tom, že Inštitút založil don Bosco, napriek  zármutku, sklonila hlavu v poslušnosti viery. Pomáhala aj svojim sestrám žiť tento nový obrat ako dcéry dona Bosca, ktorý považoval za príkaz aj jednoduché želanie pápeža.

 

Vďaka nej Inštitút napreduje

Novú situáciu prežívala s múdrosťou a odvahou, čím dala Inštitútu nový impulz v línii konsolidácie, formácie a apoštolskej tvorivosti. Základným kritériom každej jej voľby bola vždy vernosť donovi Boscovi: „Prináležíme k donovi Boscovi: musíme myslieť, konať, modliť sa, žiť tak, ako nás to učil“. Je si však vedomá neočakávaných výziev a nenechá sa zastrašiť novinkami a zmenami. Intuitívne vníma nevídané rozmery charizmy a necháva sa neustále spochybňovať novými situáciami. Považuje ich za „výzvy od Boha“, aby na ne odvážne reagovala bez strachu, že by zradila svoje zásady.

 

Umožňuje tak Inštitútu pokračovať v rozkvete v čase a priestore a rozšíriť sa na štyri kontinenty. V časoch vážnej sociálnej a výchovnej núdze viedla Inštitút po línii preventívnej výchovy, starostlivosti o najzraniteľnejších. Tiež aj na nepohodlných a nepopulárnych cestách: otvárala domy, aby prijala čo najviac sirôt. Zakladala internáty pre robotníčky, školy na odbornú prípravu učiteliek a systematickejšie vzdelávacie strediská pre misionárky.

 

Vie, že saleziánsku preventívnu metódu treba prehodnotiť a preniesť do nových oblastí výchovy. To je výzva: byť s donom Boscom, ale zároveň s dobou. Duch zakladateľov nie je relikviou, ktorú treba žiarlivo strážiť, ale zdrojom inšpirácie. Je semienkom budúcnosti, a tak otvára nové horizonty, ktoré nepoznal ani sám zakladateľ.

 

spracované podľa www.cgfmanet.org