Aj pre dnešného kresťana platí zmýšľanie Jána Krstiteľa, ktorý bol najmenší a preto tak potrebný

Liturgické čítania na 3. adventnú nedeľu B nájdete na tomto odkaze.

 

Jadro dnešného evanjeliového úryvku je tesne späté so slovami o Jánovi Krstiteľovi v prológu. Lebo vstup Boha do viditeľného sveta skrze Ježiša je najväčším dejinným predelom všetkých čias a ten musel mať aj svojho veľkého svedka práve v Jánovi Krstiteľovi. Svedectvo o Ježišovi vydával až za riekou Jordán, v druhej Betánii, teda nie v tej pri Jeruzaleme, kde bývali Mária a Marta s Lazárom. Ešte poznámka, že na rozdiel od synoptikov Židia v Jánom evanjeliu, spomínaní aj v našom úryvku, neoznačujú Boží ľud Izraela, ale nositeľov moci. Tí akoby už pri ohlasovaní Jána Krstiteľa otvárali proces proti Ježišovi.

 

V tomto Jánovom evanjeliu Krstiteľ nie je iba kazateľom alebo askétom, ani len predchodcom, ale dokonalým príkladom svedka. Trikrát čestne hovorí to, čím nie je. Najmä v súvislosti s nadchádzajúcim sebazjavením Ježiša a ním opakovanou formulou Ja som. Lebo okrem vydávania svedectva červenou niťou Jánovho evanjelia je božská identita Ježiša. V doslovnom preklade odpoveď Jána Krstiteľa na otázky vyslancov od Židov znie: „Ja, hlas…“, teda bez som. Vskutku, nikto by nemal s dôrazom hovoriť ja som, lebo plná existencia patrí len Bohu. Svoju identitu Ján Krstiteľ dopĺňa obrazom rozväzovania remienkov na sandáloch, čo bolo v hierarchii služobníkov a otrokov úlohou tých posledných. A svojím krstením len pripravuje krst Ježišov, ktorý bude krstiť Duchom Svätým.

 

Ján sa na púšti stotožňuje s hlasom z Izaiášovej Knihy útechy

Kniha, ktorá bola napísaná z príležitosti nového exodu z Babylonského zajatia. Touto odvolávkou Krstiteľ vyjadruje ohlasovanie ešte novšieho, ba stále nového a najplnšieho exodu celého ľudstva skrze Ježiša Krista. A to je dôvodom najväčšej radosti!

 

Krstiteľov príklad mal byť odkazom pre spoločenstvo učeníkov, aby sa vyznačovali podobným postojom ako on a svojím osobným svedectvom ukazovali na Ježiša. Zároveň aby si zachovali schopnosť umenšovať sa. Aj pre dnešného kresťana platí zmýšľanie Jána Krstiteľa, ktorý bol najmenší a preto tak potrebný. Kto sa robí veľkým, je pre Božie kráľovstvo neužitočný a naopak, najpotrebnejší, ba nevyhnutní preň sú tí najmenší /porov. Lk 7,28; 9,48/. Vtedy ten istý Izaiášov duch z prvého čítania, ktorý zostúpil na Ježiša, zostupuje – ak ho neuhášame – i na nás. Veď okrem neho kto by obväzoval naše puknuté srdcia!?A to je ďalší dôvod na pravú radosť.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina- Slovo, ktoré neomrzí počúvať.

 

sr. Dáša