Pokora vieru predchádza, sprevádza i nasleduje

Liturgické čítania na 20. nedeľu v období cez rok cyklus A nájdete na tomto odkaze.

 

Na rozdiel od učeníkov, ktorí pred týždňom videli v Ježišovi mátohu, pohanská žena ho trikrát nazýva Pánom a veľmi presne Dávidovým synom. A predsa pri počutí jej hlasného volania a reakcie učeníkov, ktorým to išlo na nervy, Ježiš mlčí.

 

Musíme priznať, že nerozumieme dobre tichu milosrdného Ježiša. (Aj evanjelista Lukáš, ktorý tento príbeh poznal, ho radšej zo svojho evanjelia vynechal…) No Božie slovo nie je o tom, aby sme v ňom rozumeli hneď všetkému. Ani o tom, aby sme nasilu hľadali našské vysvetlenia. Ono nás často necháva v dynamike hľadania, v závislosti lásky, v napätí viery.

 

Predsa len, prečo Matúš situáciu s kanánčankou tak vyhrotil? Pravdepodobne chcel komunite, pre ktorú písal dať najavo, že pohania sa nestanú Božími deťmi len tak okrajovo, popri Izraeli, ale naplno a len cez Ježiša – Žida.

 

Kanánčanka a jej pokora

Kanánčanka, ako dobrá matka, trpela pre doslova hrozné trápenie svojej dcéry dvojnásobne. Cítila sa ním zaiste aj zahanbená, možno i vinná. Napriek kriku, s najväčším jemnocitom (takmer slovami modlitby ruského pútnika) prosí Ježiša o pomoc. Matúš píše, že jej neodpovedal ani slovom. Nereagoval dokonca ani na prosbu učeníkov v zmysle: Urob dačo nech sa jej zbavíme! Akoby pokore ešte stále nebolo dosť, Ježiš sa baví iba s učeníkmi. A aj keď bola žena doslova naložená v ponížení, pokračuje v prosbe. Nemá už čo stratiť, veď seba už stratila. Vtedy dostane od Ježiša ešte silnejší „zásah“, ktorý autenticitu jej pokory, ale aj viery, nádeje a lásky potvrdí. Viery v Ježiša, nádeje v uzdravenie dcéry a lásky k nej.

 

Ježiš jej povie najmenšie mini podobenstvo: „Nesluší sa vziať chlieb deťom a hodiť ho psom.“ Žena mu ho prerozpráva v prospech svojej dcéry: „Netreba brať chlieb deťom, je ho dosť na to, aby sa i šteňatá nasýtili z natrúseného.“

 

Koľkokrát si povieme, že už bolo dosť pokorovania sa, veď Boh aj tak mlčí. Nie, pokory nikdy nie je dosť. Pridajme ešte! Nepotrebuje ju Boh, potrebujeme ju my. Pokora vieru predchádza, sprevádza i nasleduje. Koľko pokory, toľko viery.

 

Ó, vzácna pokora, záruka všetkých ostatných dobier, ako ťa ospievať? Ty, ktorá nútiš Boha hovoriť, konať, ba meniť svoje plány, príď do môjho srdca nielen na návštevu, ale prebývať.

 

Zamyslenie si môžete vypočuť aj ako podcast Audiodivina- Slovo, ktoré neomrzí počúvať.

 

sr. Dáša